Seychelský denník 2/4: Ostrov PRASLIN

Autor: Silvia Tuláková | 25.7.2017 o 6:13 | (upravené 26.7.2017 o 19:03) Karma článku: 10,98 | Prečítané:  3802x

Koľko a akí turisti chodia na Seychely? Ako je na tom príroda vs. development? Pohľad na to, čo robia miestni obyvatelia ale aj ako chutí chobotnica a fotky z top pláže sveta. Počuli ste už o coco de mer? 

Praslin (čítaj Pralin) bol druhý z trojice ostrovov, ktoré sme navštívili. Ako prvá nám udrela do očí nedotknutá divoká príroda. Vlhkosť ovzdušia bola nižšia ako na Mahé, hoci tieto dva ostrovy boli od seba vzdialené iba 45 kilometrov. A možno to tak vôbec nebolo, len my sme sa už aklimatizovali na tropické podnebie. 

Ostrov dýchal. Bolo tam veľa nezastavaného priestoru. Developeri ešte nestihli vyžmýkať každý centimeter zeme, hoci na tom už pracovali. Najímali si indických robotníkov, pretože miestne obyvateľstvo nemalo záujem ťažko pracovať. Trávilo čas lovením rýb pre obživu, obrábaním pôdy a starostlivosťou o domácnosť. Pre svoj život prakticky nič iné nepotrebovali. 

 

(Deň 4)

Ansé Volbert

Aby sme mohli nastúpiť na loď, ktorá smerovala na Praslin, museli sme sa dostať do prístavu. Z autobusovej stanice vo Viktórii sme šli peši s batohmi na chrbtoch. Bola to približne dvadsaťminútová prechádzka. Z celého osadenstva lode sme boli jediní, ktorí sa nepriviezli taxíkom. Napriek dobrej infraštruktúre sa nezávislé cestovanie na Seychelách príliš nenosilo. 

Do prístavu stačilo prísť približne pol hodiny pred vyplávaním lode - katamaránu. Lístky na loď sme mali zakúpené vopred online na https://www.seychellesbookings.com/. Jednosmerné pre dve osoby stáli okolo 100 EUR. Katamarán mal dve paluby, pričom spodná paluba bola uzavretá a klimatizovaná. My sme sedeli hore, kde nás pred slnkom chránila strecha. Ovieval nás svieži vánok.

Hojdali sme sa na vlnách, podchvíľou padal  drobný dážď. Bolo ráno, teplota a vlhkosť zatiaľ nestihli dosiahnuť úroveň parnej sauny. Popíjali sme pivko a skutočný seychelský raj sa práve začínal. Na Prasline mali byť ešte krajšie pláže a ešte väčší pokoj.  

Ubytovanie sme mali zarezervované na Ansé Volbert. Pre zaujímavosť, ansé v kreločine znamená  pláž. Názov každej pláže pozostáva zo slovíčka ansé plus niečo. Z prístavu do Ansé Volbert sme sa vybrali, ako ináč, autobusom. Mali sme to už dobre nacvičené. Znovu sme boli jediní, ktorí nešli taxíkom. Zvykli sme si a začali sme sa na tom zabávať. Dokonca sme sa naučili manévrovať s batožinou tak, aby sme neobťažovali ostatných cestujúcich. Cestu sme sledovali na Google maps a na príchod do Ansé Volbert nás upozornil aj šofér. Viezli sme sa približne 6 km. Ostrov Praslin bol v podstate malinký, meral len 12 km na dĺžku a 5 km na šírku. Prejsť krátku vzdialenosť niekedy trvalo dlhšie, pretože cesty boli úzke a kľukatili sa džungľou hore a dolu z kopcov.

Na Prasline ľudia žili podľa hesla: „Ráno kľud, cez deň nezrýchľovať a večer spomaliť.“ Nikto sa nikam neponáhľal. Ranným autobusom do práce som videla chodiť najmä ženy, ktoré boli zamestnané v rezortoch. Mužov som si všimla posedávať pri pive. Kupovali si ho v potravinách „u Inda“ (pretože potraviny všade vo svete vlastnia podnikaví Indovia, len u nás sú to Vietnamci), potom si sadli do tieňa pod palmy a v skupinke debatovali a popíjali. Ono, koniec koncov, v tej horúčave sa aj tak nič iné robiť nedalo. 

Po príchode do Ansé Volbert sme sa ubytovali vo Vila Bedier za 100 EUR/noc. Lacnejšie izby som videla iba na opačnej strane ostrova na Anse Major. Tam sme nechceli ísť, pretože by sme to mali ďaleko k najkrajšej pláži ostrova – Anse Lazio. Vo Vile Bedier nám pridelili priestranný, nový a čistý apartmán na prízemí s veľkou terasou. Bolo to naše najlepšie ubytovanie na Seychelách. Pláž bola vzdialená čo by kameňom dohodil, rovnako obchody, bankomat a reštaurácie. Všetko sme mali ako na dlani.

Ansé Volbert malo aj poetickejší názov, a síce Côte d´Or (Zlaté pobrežie). Zlatokopky ostali v Bratislave, na Seychelách už ťažko niečo vykopať, milionári nesedia na plážach ale na jachtách. Côte d´Or bola pokojná prímorská dedinka s jednou príjazdovou cestou a spleťou uličiek smerom do vnútrozemia. Domy miestnych obyvateľov sa striedali s prázdninovými domami na prenájom a s malými rezortmi. Všetok ruch sa sústreďoval na hlavnej ulici, na ktorej to vrelo asi ako na letisku v Trenčíne v nedeľu ráno, keď skončí Pohoda. Predstavte si taký ten pocit vzrušenia  po niečom, čo bolo super, ale skončilo a človek zostal len s blaženým úsmevom na tvári. Taký pocit som tam mala.

Pláž Anse Volbert tvoril dlhý pás bieleho piesku, ktorý bol taký jemný, až bol mazľavý. V jednej časti sa nad vodou skláňala ležiaca palma, pri ktorej sa všetci fotili. Pláž bola ako stvorená na pozorovanie východu slnka. V žiadnej časti dňa nebola preplnená. Na Seychelách všeobecne neprevláda masová turistika a ani jedno miesto, ktoré sme navštívili, nebolo preplnené. Ceny na celých ostrovoch sú nastavené vysoko, vláda razí teóriu, že radšej menej, ale bohatých turistov. Dlho tam chodili iba milionári, v poslednej dobe sa však začali viac otvárať aj menej bohatým turistom, veď inak by sme tam nedostali. Masovka to zatiaľ nie je ani nebude, čo je len dobre. 

Na obed sme si zašli do talianskej reštaurácie Gelateria de Luca na hlavnej ulici. Vyskúšala som octopus curry a zistila som, že teda chobotnica nebude moje obľúbené jedlo. Chutila ako rybacie gumové medvedíky. V omáčke plávali kúsky s malými vyrážkami. Chobotnica mala pupence, také guľôčky jednu vedľa druhej. V miske som mala aj telo mini chobotničky s useknutými nohami. Som rada, že som to ochutnala, ale tam sa môj akýkoľvek pozitívny vzťah k týmto milým zvieratkám končí. 

Chuť som si vylepšila espressom, mojím prvým na Seychelách. Octopus curry, fish curry, ryža, minerálka a ananásový džús z čerstvého ananásu, spolu obed pre dvoch za 695 SCR/49 EUR.

Poobede sme sa kúpali na Anse Volbert až do západu slnka. Vo vode už dlhú chvíľu nebol nikto, iba my. Osušili sme sa a schmatla som foťák, že idem fotiť pláž v začínajúcom mesačnom svite. Ľubo ešte vbehol po kolená do vody, pretože bola príjemne teplá, teplejšia ako vzduch. V sekunde skamenel, zmohol sa len na: „Čo to je?“, a prstom ukazoval na niečo vo vode pred sebou. Okolo nôh mu plávala raja a prakticky mu odrezala cestu od brehu. Raja našťastie nepanikárila, konštantnou rýchlosťou sa hýbala ďalej, až pôvabne odplávala a Ľubo mohol vyliezť na breh do bezpečia.

Mala veľkú hlavu, asi ako plech na pečenie a trikrát tak dlhý chvost. Raje majú jedovatý osteň, ktorý v prípade nebezpečia zapichnú do obete. Pripomínala mi podvodného šarkana na šnúrke. Teraz už viem, že to nebola náhoda, že sa pri západe slnka nikto nekúpal. Východ a západ slnka sú presne tie časti dňa, keď sú zvieratá aktívne. Počas dňa sa skrývajú pred horúčavou a keď zájde slnko, vyliezajú na špacírku. Raja plávala pozdĺž brehu, akoby si ho krokovala, takže sme mali príležitosť si ju obzrieť a vyfotiť.

Večer sme zažili ďalšiu historku s iným morským tvorom. Navštívil nás krab. Krčil sa tam v rohu pri schodoch vedľa našej terasy. Meral asi 15 cm a bol červeno-čierno-bielej farby. Prví si ho všimli naši susedia, ktorí upovedomili pána domáceho. Pán domu nelenil, schmatol prútik a išiel ho riešiť: „Aléé, alééé“, poháňal ho späť do mora. Krab sa zdvihol ako vysokozdvižný vozík na svojich osem nôh a cupital smerom k moru. Išiel bokom, pretože kraby z nejakého dôvodu chodia bokom. Od mora ho delila miestna asfaltka a kúsok pláže. Nebola to nejaká veľká štreka, ale aj tak mi bolo záhadou, ako sa dostal až k nám. Niekde som sa potom dočítala, že kraby si na Seychelách bežne hĺbia chodbičky cez záhrady domácich, pretože sa snažia dostať k odpadkom. Nevedela som, že sa dokážu prevŕtať tak ďaleko.

 

(deň 5)

Anse Lazio: jedna z najkrajších pláži sveta

V prvom rannom autobuse o 6:45 smer Anse Lazio sme boli jediní turisti. Oplatilo sa privstať si. Odviezli sme sa na konečnú zastávku Anse Boudin, odkiaľ sme kráčali po asfaltovej ceste cez kopec asi dvadsať minút na Anse Lazio. Sprevádzal nás iba jeden zamestnanec, ktorý svojím meditačným tempom nášmu športovému nestačil. Na pláži sme boli prví, ak nerátam dvoch nenápadných zametačov lístia a zopár plachetníc, ktoré tu kotvili cez noc a vďaka ktorým nevyzeralo miesto úplne opustené.

Stihli sme urobiť zopár fotiek v zlatej hodinke, keď bolo svetlo najkrajšie a fotiť automatikou na mobile bol hriech, ale iné zariadenie sme nemali. Okolo deviatej, keď prišli prví ľudia, sme už boli pokojní, veselí, zrelaxovaní a mali sme pocit, že sme si splnili náš denný plán. Na raňajky sme zjedli ovocie, ktoré sme si kúpili deň vopred a doniesli so sebou a na chvíľku sme si zdriemli.

Po driemotách sme sa vydali šnorchlovať popri balvanoch na pravej strane pláže.  Spot sa ukázal ako nie príliš zaujímavý, koraly boli zničené, videli sme iba zopár farebných rybičiek. Bolo to dobré rozptýlenie, ale oveľa krajšie bolo len tak sa túlať po pláži a objavovať jej zákutia. Po oboch stranách pláže boli nakopené žulové balvany. Balvany sú na každej seychelskej pláži, ale tu boli väčšie, bolo ich viac a vytvárali pekné zákutia a malé oddelené pláže, ktoré spájal úzky pieskový chodník. Viedol zadom cez hustý džungľový porast.

Pred obedom som zistila, že mi zmizli sandále. Ráno som si ich uložila v takamaka kríkoch pri pláži, aby na nich nepražilo slnko a aby mi nevošiel piesok do suchého zipsu. Napadlo mi ísť sa spýtať záchranárov, či ich niekto nenašiel. Tvrdili, že ich kolega ich ráno priniesol. Kolega tam už nebol a samozrejme ani sandále. 

Na obed sme zbehli do reštaurácie Chevalier Bay. Ochutnali sme steak z tuniaka na korenistej limetkovej omáčke. Ja som si zvolila hamburger, pretože po včerajšej chobotnici sa mi nechcelo znova experimentovať.  Jedlo bolo chutné. Reštaurácia bola v udržiavanej  záhrade. Veľmi dobre nám padlo skryť sa tam pred poobedným slnkom. Výhrady som mala voči cene, pretože náš účet sa vyšplhal na 60 EUR. Na pláži nebola iná možnosť stravovania, iba ďalšia ešte drahšia reštaurácia Bonbon Plume. No a keďže žuť rožky zo supermarketu nie je moja predstava dovolenky, rozhodla som sa byť s naším obedom spokojná.

Večer nás zviezli domov záchranári. Stále ma uisťovali, že urobia všetko preto, aby sa moje sandále našli. Boli veľmi slušní, ale bolo to nanič, lebo som vedela, že to nemyslia úprimne. Bolo mi jasné, že z nich nič nevymlátim, že sú im moje topánky ukradnuté. Trvali sme aspoň tom, že nás musia odviezť domov. Nemohla som predsa ísť bosá autobusom a taxík sa nám platiť nechcelo.

Čas po zotmení sme strávili na terase pri celkom dobrom miestnom pive Eku Bavaria. Bol to zásadný objav v miestom supermarkete, priam prelomový. Doteraz sme pili iba zahraničné pivá, o existencii tohto sme nemali poňatia. Kupovali sme si pivo z presklených chladiacich boxov až dovtedy, kým sme si nevšimli, že všetci chlapi lezú do nepriehľadných zatváracích chladničiek. Bolo nám ihneď jasné, že pre zmrzlinu to asi nebude. Muselo to byť niečo zaujímavejšie. A objavili sme pivko. 

Na Seychelách bolo krásne to, že tam nežila žiadna háveď. Mali sme iba zopár štípancov od komárov, aj to iba na Prasline. Žiadne hady, pavúky, dotieravý hmyz ani žraloky tam nežijú, takže sme mohli večer nerušene posedávať na terase, chodiť bosí do džungle alebo plávať v mori bez strachu zo žralokov.

 

 

(deň 6)

Coco de mer

Skorý ranný výjazd „z domu“ sa nám osvedčil, preto sme si ho zopakovali. Zamierili sme prvým ranným autobusom opäť na Anse Lazio. Ráno, pokiaľ ešte na pláži nebolo ani nohy, som si zacvičila jogu. Okolo mňa pobehovali plaché kraby, ktoré pri každom mojom pohybe trielili späť do jamky. Sadla som si do tureckého sedu a na chvíľu som sa započúvala do zvukov búšiaceho oceánu, až pokiaľ sa postupne nezačali trúsiť prví ľudia.  

Mali sme v pláne zbehnúť na raňajky do overenej reštaurácie Chevalier Bay, čo sme aj urobili. Prvé jedlo dňa sme si vychutnali na ich veľkej terase. Najviac nám chutil džús z čerstvého ovocia, i keď omeleta so slaninkou a k tomu toasty tiež neboli na zahodenie.  Raňajky stáli nekresťanských 25 EUR na osobu. Uvádzam to tu preto, aby ste na to boli pripravení, ak tam náhodou pôjdete.

Tesne poobede sme sa začali presúvať k zlatému klincu dňa – národnému parku Vallée de Mai, ktorý je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO. Presun autobusom sa nám nevydaril, pretože autobus nám ušiel. Išiel minimálne o desať minút skôr. Sadli sme si na asfaltku a hútali čo ďalej, keď sa pri nás pristavil miestny chalan, aby nám ponúkol odvoz. Dohodli sme sa na cene okolo 20 EUR, čo nám stálo za ušetrený čas, ktorý by sme inak premárnili čakaním na ďalší autobus o hodinu a pol.

Vallée de Mai by sa dal/a charakterizovať ako tropický palmový prales. Rastie tu endemická palma Coco de mer,  typická iba pre dva ostrovy na Seychelách – Praslin a Curieuse. Endemických druhov je habadej, poviete si, že prečo ten ošiaľ? Je to preto, že kokosový orech z tejto palmy pripomína svojím  tvarom ženské lono, čo asi spúšťa rôzne fantazijné predstavy v hlavách návštevníkov. Orech je opradený rôznymi legendami a v niektorých krajinách je považovaný za afrodiziakum. V malom množstve je takisto vývozným artiklom, pričom je povolené vyvážať iba orech bez semienka vo vnútri. Jeden taký orešisko stojí viac ako 200 EUR. Zaujímavé je aj to, že rastie iba na palmách - samičkách. Palmy - samce majú niečo, čo vyzerá ako pohlavný úd. Ako sa opeľujú a kedy presne, to nám ušlo, pretože sme si na prechádzku parkom nezobrali sprievodcu, ktorý by nám to všetko vysvetlil, čo bola možno škoda.  Z náučnej tabule sme sa dozvedeli iba, že palma rastie dvadsaťpäť rokov pokiaľ dosiahne dospelosť a zarodí. Samotný plod rastie ďalších sedem rokov. Potom spadne na zem a trvá mu približne šesť mesiacov, pokiaľ sa rozloží. Až o dva roky vyrastie zo semienka nová palma. Čiže Coco de mer nie je žiadna burina, ale sofistikovaná unikátna palma, ktorá si dáva „načas“.

Mimochodom,  pod príznačným názvom Coco de Mer sa skrýva aj značka fakt sexi spodnej bielizne, ktorá sa dá kúpiť online a poslúži lepšie ako kus kokosového dreva. 

 

Praktické info:

Let: Ethiopian Airlines, 529 EUR, Viedeň – Addis Abeba (6h 10m), Addis Abeba – Mahé (Seychelles) (3h 51min), kúpené jednoducho cez pelipecky.sk, žiadna veda J

Ubytovanie:  Villa Bedier Self-catering Apartments, http://booking.com/785bd6639e6ad1

Doprava po ostrove: miestny autobusy http://www.sptc.sc/

Doprava Mahé – Praslin: katamarán https://www.seychellesbookings.com/

Stravovanie: pizza, cestoviny, seafood a kreolská kuchyňa v Gelateria de Luca na Côte D´Or 

Raňajky, kreolské jedlá a sendviče v Chevalier Bay na Ansé Lazio

 

Horúce tipy:

  • Východ slnka na pláži Ansé Volbert
  • Výlet na pláž Ansé Lazio prvým ranným autobusom o 6:45
  • Západ slnka na Ansé Lazio 

Dovidenia nabudúce priatelia... 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

My jediní máme Boha. Patrí iba nám a robí všetko, čo chceme

Slovenský Boh nám poslal slovenského Ježiša cez jeho slovenskú matku, aby nás chránil.


Už ste čítali?