reklama

Seychelský denník 1/4: Ostrov MAHÉ

O ceste na vlastnú päsť do pravej a nefalšovanej exotiky. S batohom po krajine, kde sa turisti zdržiavajú hlavne v rezortoch. O tom, ako si to celé zorganizovať, čo sa oplatí vidieť a ako si naplánovať cestu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (7)

Dohodnime sa hneď na začiatku, Seychely sú tropický raj. Súostrovie, z ktorého sme si počas jednej návštevy stihli pozrieť iba máčny máčik, nás ohúrilo svojou krásou. Nehovorím, všade sa dajú nájsť nedokonalosti, ale o to predsa nejde. Dostali nás prírodné scenérie, žulové balvany, jemný piesok (absolútne nevhodný do miešačky, lebo tam treba hrubý), dokonalé počasie a voda v mori - teplá ako kúpeľ vo vani.

Na úvod dám zopár faktických údajov, aby ste boli v obraze a nemusela som sa k nim neskôr vracať. Súostrovie Seychely leží v Indickom oceáne, na východ od Kene, nad Madagaskarom. V rovnakej oblasti sú aj Réunion, Maldivy a Maurícius. Tvorí ich 155 ostrovov. Najväčšie a najnavštevovanejšie sú Mahé, Praslin a La Digue. Ostrovy patrili najprv Francúzsku, neskôr Anglicku a nakoniec sa v roku 1976 dopracovali k nezávislosti pod názvom Seychelská republika. Na ostrove žije iba 90 000 obyvateľov, ktorí si hovoria Kreoli a sú potomkami Európanov, Afričanov, Indov, Arabov a Číňanov. Seychely sa nachádzajú mimo pásma monzúnov, nepoznajú obdobie sucha a obdobie dažďov, prší tu pravidelne počas celého roka. Teplota vzduchu sa drží v hraniciach 27 – 31°C. Teplota vody je okolo 27°C. Úradné jazyky sú: kreolský, anglický a francúzsky. Z náboženstiev prevláda katolicizmus. Najväčšou atrakciou je kokosový orech z palmy Coco de mer, o ktorom ešte bude reč.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Seychelské pláže
Seychelské pláže (zdroj: Silvia Tuláková)
Piesok, more, skaly
Piesok, more, skaly (zdroj: Silvia Tuláková)
Malebné zátoky
Malebné zátoky (zdroj: Ľuboš Tulák)
Fotogenické západy slnka
Fotogenické západy slnka (zdroj: Ľuboš Tulák)
Balvany
Balvany (zdroj: Ľuboš Tulák)
Východ slnka
Východ slnka (zdroj: Ľuboš Tulák)
Všetko pripravené na svadbu na pláži. Nie našu!
Všetko pripravené na svadbu na pláži. Nie našu! (zdroj: Silvia Tuláková)
Palmové pralesy
Palmové pralesy (zdroj: Ľuboš Tulák)
Tyrkysové more
Tyrkysové more (zdroj: Ľuboš Tulák)
A nespočetné množstvo najkrajších pláží
A nespočetné množstvo najkrajších pláží (zdroj: Ľuboš Tulák)

Ufff, takže úvod sme zvládli a môžeme prejsť k zážitkom. Ale pekne po poriadku... 

Deň 0 a deň 1:

Aby to nebolo celé iba pozitívne, hneď na úvod nás schladil hrozný let so spoločnosťou Ethiopian Airlines z Viedne do Addis Abeby. Namiesto o 22:50 sme odleteli až o polnoci. Takmer do rána nechali na palube rozsvietené svetlá, pretože okolo tretej začali servírovať teplé jedlo. Neviem, kto potreboval uprostred noci lasagne, no ja isto nie. Navyše boli rozvarené a omáčka bola kyslá ako paradajkový pretlak. Okolo štvrtej konečne zhasli. Nevedela som si nájsť polohu na spanie, aj keď som bola unavená ako pes. Podarilo sa mi zaspať asi len na dvadsať minút, potom prišiel oznam, že pristávame.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Etiópia má strategickú polohu na mape Afriky, ale ich letisko v Addis Abebe zatiaľ nemá na to, aby sa stalo tranzitným bodom pre celý kontinent. Denne sa tadiaľ premelú tisícky ľudí z rôznych kútov Zeme ako aj z celého sveta. Hlavný a jediný terminál nezvláda obrovský nápor cestujúcich.

Nemali tam ani slušné murované WC, iba nejaké provizórne búdy z umakartu, pred ktorými sa vlnil dlhý rad. Vôkol viseli oznamy, že pre komfort nás cestujúcich stavajú nový terminál. Na stavbe, ktorá bola ihneď vedľa, som o 7:30 ráno nikoho nevidela, takže sa obávam, že práce nepostupujú príliš rýchlym tempom.

Išla som zomrieť od smädu. Z prvého letu nás nasmerovali rovno do tranzitnej zóny, kde nebol žiadny bufet, reštaurácia, ba ani len vodná fontána. A takto bez vody sme mali prežiť štyri hodiny. Nevládala som sa ani rozčuľovať. Našla som si tiché miestečko, kde som sa natiahla cez tri sedačky. Prikrytá batikovou šatkou som sa ponorila do stavu hybernácie. Dokonca sa mi podarilo zaspať, a aj sa mi niečo snívalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhý let už bol o čosi lepší, aj keď vôbec nie taký, aby by mu nebolo čo vytknúť. „Šlofík“ na letisku pomohol a dostavil sa hlad. Servírovali rybičku s cestovinou. Bolo to chutné, ryba nesmrdela a nemala kosti. Servis bol zlý, ale už som to brala ako fakt. Sedeli sme na konci, takže sme už nemali možnosť vybrať si z viacerých jedál. Letušky boli pomalé a v uličke prekážali cestujúcim. Nejako sa tam nevedeli upratať, nedalo sa popri nich prejsť a pasažieri čakali v rade na WC. Trvalo im „sto rokov“ , pokiaľ nám odpratali dojedené jedlo. Chýbal aj tvrdý alkohol, ktorý by mi pomohol ukľudniť nervy a spokojne zaspať. Sedačky boli špinavé, stolík som mala mastný, erárne slúchadlá som si strčila do uší iba s veľkým sebazaprením. Horšími aerolíniami som asi ešte nikdy neletela, ak nerátam niektoré nízko-nákladové. Z tej malej ponuky nápojov som si dala víno, nech z toho aspoň niečo mám.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keďže všetko na palube plynulo pomaly, relatívne rýchlo sa potom pod lietadlom ukázali Seychely, malé hornaté ostrovčeky roztrúsené po mori. Po hladkom pristátí sme smerovali k pasovej kontrole. Vedeli sme, že je potrebné mať vopred zarezervované ubytovanie, čo sme aj mali a imigračným úradníkom sme predložili postupne výtlačky z Booking.com. Mali sme naplánovaný pobyt v troch hoteloch na troch ostrovoch. Kontrolovali, či rezervácie na seba časovo nadväzujú a či máme zarezervované ubytovanie na každú noc. Chceli vidieť aj spiatočnú letenku. Potom nám „capli“ do pasu pečiatku v tvare smiešneho kokosového orecha Coco de mer. Čo vám to pripomína?

Pečiatka v pase
Pečiatka v pase (zdroj: Silvia Tuláková)
Originál orech
Originál orech (zdroj: Silvia Tuláková)
Palma Coco de mer
Palma Coco de mer  (zdroj: Silvia Tuláková)

Letisková budova bola prakticky vybavená. Boli tam až tri bankomaty na výber peňazí. Mali sme hotovosť, čiže sme zamierili do zmenárne. Preverili sme aj stánok mobilného operátora Airtel. Za SIM a 1,5 GB dát chceli 30 EUR, čo nám prišlo uletené. Podľa mňa si ju hneď zajtra kúpime, ale veď treba trošku pošpekulovať J Na letisku neboli žiadni otravní šoféri taxíkov alebo agenti z hotelov, ktorí by nám ponúkali svoje služby. Vôbec nikto si nás nevšímal, nechali nás riešiť si svoje veci. Dovolenkári z rezortov nastúpili do pripravených dodávok, ostatných čakali objednaní šoféri no a my sme odkráčali pekne po svojich na zastávku MHD. Dali sme sa do reči s černoškou a dvoma opálenými belochmi, ktorí vyzerali znalí pomerov. Overili sme si u nich, že stojíme na správnom mieste. Smerom na sever idú všetky autobusy do hlavného mesta Viktórie, kam sme sa chceli dostať.

Autobus prišiel rýchlo. Šoférovi sme zaplatili 5 SCR (seychelská rupia)/0,35 EUR/osoba a tešili sa z toho, koľko sme ušetrili. Naše ubytovanie nám ponúkalo odvoz z letiska za 500 SCR/35 EUR a tvrdili, že je to lacnejšie ako letiskový taxík. Koľko to naozaj stojí sme nezisťovali, pretože sme už boli rozhodnutí, že vyskúšame miestny autobus. Všetko bolo fajn, až na jedinú nevýhodu, autobus nebol uspôsobený na cestovanie s batožinou. Uličky a sedadlá boli úzke. Nedalo sa tam pohodlne pohybovať, s batohmi sme drgali do cestujúcich a ledva sme sa predrali na voľné miesta. Ľudia museli preskakovať našu batožinu, ak chceli vystúpiť. Ale v konečnom dôsledku, sme to všetci zvládli dobre a s humorom. Nikto sa netváril namrzene.

Na autobusovej stanici vo Viktórii sme prestúpili na ďalší autobus smerom Beau Vallon. Stanica bola prehľadná, každé nástupište bolo označené, ihneď sme videli, odkiaľ odchádza aký autobus. Autobusy boli tiež označené. Používali staré indické TATA mašiny, ale menej rozhegané ako v Indii. Ak by sme nemali batožinu, bolo by to v pohode, kultúrne cestovanie.

Victoria bus station - foto je z posledného dňa pobytu, keď nám jediný raz pršalo
Victoria bus station - foto je z posledného dňa pobytu, keď nám jediný raz pršalo (zdroj: Silvia Tuláková)

Vzduch. O tom som ešte chcela. Po vystúpení z lietadla som pocítila teplý vlhký vzduch ako na plavárni, ale ešte teplejší a ešte vlhší. Podobná klíma bola v indickom Mumbai, ale oproti nemu na Seychelách nebolo žiadne znečistenie a smog. Vlhkosť vzduchu musela byť okolo 80% a teplota okolo 27°C. Mám to rada keď prídem do exotiky, stále sa z toho teším. Veľa ľudí nadáva, lebo sa rýchlo spotia, ja som to neriešila. Všetci tam boli spotení a tak trochu posmrdkávali. Mala som v pláne potiť sa čo to dá a vyhrievať kosti po zime.

Po desiatich minútach jazdy autobusom sme prišli do Beau Vallon. Vystúpili sme v dedine, ale inak to bol taký záliv, pláž v tvare mušle, odhadom mohla mať dĺžku 1 – 2 km. Boli tam celkom pekné rezorty, príjemné, nerušivé, splývajúce s okolitou prírodou.

Ostrov Mahé je hlavný, najväčší a najľudnatejší ostrov Seychel. Má asi len 20 km na dĺžku a o čosi menej na šírku. Žije tu okolo 90% obyvateľov. Východné pobrežie Mahé je oveľa rušnejšie ako západné, hlavne v okolí hlavného mesta Viktória, kde veľa ľudí pracuje a býva a kde je aj letisko. Raj na zemi začína na západnom pobreží, kde sú najkrajšie pláže, zálivy, panenská príroda a rezorty. Domáci sem chodia k moru, populárne je hlavne spomínané Beau Vallon, ostatné pláže sú vzdialenejšie. Medzi východným a západným pobrežím treba prekonať jednu z kľukatých ciest plných zákrut. Vnútrozemie je hornaté a zelené, plné bujných tropických lesov. Vďaka pravidelným dažďom je okolitá príroda zelená, svieža, všade je plno paliem a nespočetné množstvo rozkvitnutých voňavých kvetín. Teplota mora je taká, že leziete z vody až keď už máte zošúverenú kožu na všetkých prstoch a slnečné lúče vám zafarbia nos a plecia do červena. 

Privítanie na pláži alebo západ slnka nad Beau Vallon
Privítanie na pláži alebo západ slnka nad Beau Vallon (zdroj: Ľuboš Tulák)

Deň 2: Túlačky po Beau Vallon

Dedinka Beau Vallon, aspoň to, čo sme zatiaľ videli, nebolo nič vzrušujúce. Skôr pokojné. Zopár obchodíkov roztrúsených po malom námestí v blízkosti hlavného orientačného bodu v podobe policajnej stanice. Potešil nás objav miestnej vývarovne a vzápätí sme si tam plánovali obed. Videli sme zmenáreň, stánky mobilných operátorov, aj požičovňu áut. Jedným slovom, čo sme nevybavili na letisku, sme pokojne mohli vyriešiť na tomto mieste. 

Ceny v potravinách boli v pohode, sortiment bežný. Biely toastový chlieb, cereálie, jogurty či Nescafé. Šunky a syry nečakajte, ani nič čerstvé. To sa kupuje na trhu, nie v potravinách. O najväčší šok sa nám postarali české smotanové jogurty. A nielen tie, ale aj tvaroh a tavený syr od tej istej značky. Myslela som si, že mi oči z jamôk vypadnú, ale fakt to tam mali.

Veľa malých obchodov s potravinami vlastnili Indovia. V staršej Lonely Planet sa písalo, že sú slabo zásobené. Myslím si, že to už nie je pravda. Postupujúca globalizácia spôsobila, že aj na Seychelách sa pulty prehýbajú pod návalom tovaru. Chýbala mi skôr autenticita a lokálne produkty.

Nenašli sme žiadnu reštauráciu, kde by sme si dali raňajky. Na pláži v okolí hotela Savoy otvárali reštaurácie až na obed. Ceny jedla boli dosť vysoké, nad 20 EUR. Našťastie aj zamestnanci policajnej stanice museli jesť. Bol už skoro obed, tak sme zamierili do vývarovne Sagittaire, zopár metrov povyše policajnej stanice na denné menu. Na výber mali: kuracie, bravčové, či hovädzie mäso, ryby v kombinácii s kokosom, chilly alebo curry, ako príloha sa podávala ryža. Jeden obed nás vyšiel na 50 SCR/3,57 EUR. Nabalili nám ho do plastových obalov, ktoré sme si museli zobrať so sebou a zjesť v našom apartmáne.

Dnes sme jedli iba v take-away reštauráciách. Večer sme sa pristavili v pizzerii s veselým názvom „Slnečný kokos“ čiže „Sun Coco“. Bolo to tiež miesto obľúbené medzi domácimi. Vonku stál dlhý rad áut a v nich sedeli ľudia a čakali na svoju pizzu alebo burger. Dali sme si tuniakovú, ktorú si doma nikdy nedávame, lebo sme si boli istí, že čerstvý seychelský tuniak chutí lepšie ako ten na Slovensku.

Toto nie je coffee shop ako v Amsterdame, ale iba take-away picérka
Toto nie je coffee shop ako v Amsterdame, ale iba take-away picérka (zdroj: Silvia Tuláková)

V Beau Vallon sme boli ubytovaní vo Vicky’s Apartment za 205 EUR/3 noci/2 osoby. Bolo to najlacnejšie ubytovanie v tejto oblasti, aké som našla na Booking.com. Ani Airbnb.com mi nedávalo lepšie ceny. Seychely nie sú práve lacná destinácia, ale dali nám priestranný dvojizbový apartmán, ktorý bol pre dve osoby až-až. Zariadenie apartmánu bolo staršie a ošúchané, ale mali sme tam všetko, čo sme potrebovali. Výhodou bolo, že sme boli na skok od námestia pri policajnej stanici, čiže od centra s obchodmi. Na pláž sme to mali asi desať minút chôdze. Ubytovanie bolo fajn a splnilo svoj účel. Napriek tomu by som ho neodporúčala ďalším cestovateľom a skôr by som im poradila, aby sa pokúsili nájsť si niečo iné. 

Beau Vallon sme brali ako také zahrievacie seychelské kolo. Pláži sa nedalo nič vytknúť. Bola tam obligátna tyrkysová voda, biely piesok, príjemný tieň pod palmami a tak akurát turistov, že sme sa necítili ako na opustenom ostrove. Toto nám veľmi vyhovovalo. Chceli sme pobyt na Seychelách začať na mieste, kde to žije, kde je aspoň nejaký ruch. Vedeli sme, že sem chodia domáci a práve to nás lákalo. V piatok a v sobotu večer sa preháňali na autách popod okná nášho apartmánu s nadupanou hifi v aute, basy na plné „pecky“. Kreoli to vedeli roztočiť. 

Podarilo sa nám zakúpiť SIM-ku u modrého operátora Cable&Wireless. Za 20 EUR sme dostali 1 GB dát, ktoré sme za 9 dní pobytu ani nestihli minúť. Mobilné dáta som používala iba vonku, pretože v každom ubytovaní sme mali kvalitné rýchle wifi.

Deň 3: Nie veľmi vydarený výlet miestnym autobusom

Ráno sme sa vybrali behať po pláži. O ôsmej tam už bolo celkom dosť ľudí. Ak by sme chceli mať pláž iba pre seba, museli by sme si poriadne privstať. Na behanie už bolo horúco, čo sme vyriešili skokom do mora. Behanie bolo super, dokonca som mala najbližšie tri dni jemnú „svalovku“.

Dosť neskoro, až okolo jedenástej, sme sa vybrali na výlet autobusom. Dopadlo to tak, že sme sa celý deň vozili okolo ostrova, ani sme sa neokúpali. Nemali sme našu okružnú jazdu naplánovanú, tvorili sme ju za pochodu, preto to dopadlo tak, ako to dopadlo. Zistili sme, že na výlet autobusom sme sa mali vybrať skoro ráno. Mali sme si jasne zvoliť cieľ. Takto sme sa nevedeli rozhodnúť kam ísť, pretože možností bolo veľa a všetky boli lákavé. Autobusy zo stanice vo Viktórii odchádzali na všetky smery. Na informáciách nám síce dali cestovný poriadok, ale narýchlo sme sa v ňom nevedeli zorientovať. Možno ani nebol taký zložitý, ale my sme chceli ísť všade a tak sme to celé prekombinovali.

Po hodinovej jazde serpentínami krížom cez ostrov sme mierne oťapení vystúpili na zastávke pri odbočke na pláž Anse Soleil. Bolo pol druhej poobede a taká horúčava, že sme dvojkilometrovú cestu peši k pláži nezvládli a museli sme sa otočiť. Poučili sme sa z toho a po zvyšok pobytu sme si cez obed okrem polihovania v tieni neplánovali žiadnu náročnejšiu aktivitu.

My sme boli unavení ešte viac
My sme boli unavení ešte viac (zdroj: Ľuboš Tulák)

Urobili by sme lepšie, ak by sme si na jednodennú cestu okolo ostrova požičali malé auto za 35 EUR na deň. Autobusom to bolo trápenie. Hoci sme spoza okien veľa videli, nestihli sme sa zastaviť, užiť si to, okúpať sa. Vystúpili sme aj na pláži Anse Royal. Domáci tam mali narodeninovú party s karaoke, čo sa nám nepáčilo, pretože boli príliš hluční. Na ďalšiu pláž sme už nemali čas ísť. Autom by to bolo jednoduchšie. Autobus bol super, lacný, ale bolo treba vyzbrojiť sa trpezlivosťou a nechať si dostatok času.

Vydýchli sme si až večer na našej domovskej pláži. Voda bola teplejšia ako vzduch. Na jednej strane zapadalo slnko za horizont, aby na opačnej vychádzal mesiac. Postupne sa stmievalo a mesiac naberal jasnejšie kontúry. V takamaka stromoch, ktoré lemovali pláž, hniezdili netopiere. Ležali sme na vode a obdivovali toto prírodné divadlo. Domáci na pláži hltali večere, ktoré si priniesli v plastových škatuľkách z take-away reštaurácií. My sme boli hladní, pretože sme sa celý deň nemali kedy zaoberať jedlom, tak sme im aj trošku závideli.

Bola sobota večer a západ slnka mal veľa divákov. Promenáda sa premenila na kulinársku alej. Pariace hrnce sme si najprv nevšimli, o to viac sme sa im potešili. Celý deň sme nič poriadne nejedli. Miestni podnikatelia dotiahli grily, teplé bufety a woky. Pri prvom vyblýskanom stánku som si myslela, že turisti zo Savoy majú večeru na pláži a bola som pripravená sa medzi nich zamiešať. Naozaj to nevyzeralo ako bežný street-food. Kuchár mal na sebe rondon a premiešaval kari v strieborných nádobách. Ďalší stánok už vyzeral menej nóbl a pochopili sme, že si jedlo môže kúpiť každý a že je za ľudové ceny. Dali sme si čerstvú rybu z grilu, kurací špíz a ryžu so zeleninou, spolu za 135 SCR/9,50 EUR. Romantika pokračovala. Jedli sme priamo na pláži, za svitu mesiaca a šumu mora. Ach, čo Vám budem hovoriť?!

Necelé tri dni na prvom seychelskom ostrove sa skončili a ďalší deň sme sa presunuli trajektom na ostrov Praslin. 

Praktické info:

Let: Ethiopian Airlines, 529 EUR, Viedeň – Addis Abeba (6h 10m), Addis Abeba – Mahé (Seychelles) (3h 51min), kúpené jednoducho cez pelipecky.sk, žiadna veda

Ubytovanie: Vicky’s holiday apartement, http://booking.com/a998ae5ad0964933c

Doprava po ostrove: miestny autobusy http://www.sptc.sc/

Stravovanie: Take – away pizzeria Sun Coco

Horúce tipy:

  • Kúpanie pri západe slnka na pláži Beau Vallon.

  • Stánky s jedlom na pláži Beau Vallon počas víkendov. Majú otvorené dlho do noci. 

Z Mahé nemáme veľa fotiek. Prvé dni sme iba chodili z vypúlenými očami a foťáky sme vytiahli až neskôr. Takže tu dám zopár fotiek z ďalších ostrovov, ktoré prídu v nasledujúcich blogoch. 

Krásna dúha, po ktorej sme dobre zmokli
Krásna dúha, po ktorej sme dobre zmokli (zdroj: Silvia Tuláková)
Dramatické oblaky
Dramatické oblaky (zdroj: Ľuboš Tulák)
Ležiace palmy
Ležiace palmy 
Malinký Ile de Coco navštívime nakoniec v poslednej časti
Malinký Ile de Coco navštívime nakoniec v poslednej časti (zdroj: Silvia Tuláková)
Silvia Tuláková

Silvia Tuláková

Bloger 
  • Počet článkov:  28
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Po viac ako desiatich rokoch práce v korporátnom svete mám kariérnu pauzu. Nebudem sedieť doma za pecou, idem do skutočného sveta. V tomto blogu sa dozviete, ako to prebieha ... Update po roku...Som späť v práci. Čo vám budem hovoriť, chýbalo mi to. Práca myslím. Ale na každý pád, pauza mi prospela. Na cestovanie som nezanevrela, len mám naňho menej času. Cestujem a píšem ďalej. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu