Great Ocean Road. Cesta je cieľ

Autor: Silvia Tuláková | 21.10.2016 o 8:39 | Karma článku: 7,82 | Prečítané:  2561x

Prejazd pobrežím južnej Austrálie po svetoznámej ceste. Ohromné pieskovcové monumenty, divoké pláže aj búrlivý oceán. 12 apoštolov alebo koľko ich naozaj je? Stretnutie s koalami vo voľnej prírode. Drsná krása aj davy turistov.   

Legendárna Great Ocean Road patrí k najkrajším scénickým cestám v Austrálii. Ono sa vlastne nejedná ani tak o cestu, ako o celý región. Tvorí ho členité pobrežie s mohutnými skalnými útvarmi, rozbúrený oceán, dažďové pralesy a pokojné prímorské mestečká.

Great Ocean Road je dlhá 243 km. Rozhodli sme sa ju šoférovať sami na prenajatom aute. Cestu sme začali v Melbourne, odkiaľ sme vyrazili po trojprúdovej diaľnici južným smerom. Nikam sme sa neponáhľali, už aj kvôli tomu, aby sme neprekročili rýchlostný limit, ktorý je na austrálskych diaľniciach stanovený iba na 100 km/h.

 

Deň 1: Torquay, Bell’s Beach, Anglesea, Lorne, Apollo Bay

Samotná Great Ocean Road začína v mestečku Torquay, ktoré je akýmsi hlavným mestom austrálskeho surfingu. Plánovali sme tam navštíviť raritné múzeum surfingu, ale pokiaľ sme sa naobedovali,  stihli ho aj zatvoriť. Surfisti vstávajú skoro ráno, často aj o piatej, aby stihli najsilnejšie ranné vlny. Po surfingu sa rozbehnú do práce alebo do kaviarní. Veľmi skoro potom obedujú, večerajú aj chodia spávať. Plážové reštaurácie, ktorých hlavnými zákazníkmi sú práve príslušníci surfovej komunity, sa prispôsobujú ich dennému režimu. Preto sa nám stalo, že o druhej poobede nám už v žiadnej reštaurácii na plážovej promenáde nenavarili. Naobedovať sme sa museli v centre Torquay.

V Torquay majú pôvod aj dve notoricky známe surfové značky: Rip Curl a Quicksilver. Obe firmy začínali ako výrobcovia neoprénov. 

Poobede sme sa ešte zastavili na svetoznámej pláži Bell’s beach. Bol pondelok a natrafili sme na robotníkov, ktorí likvidovali premisy najväčšej surfovej súťaže Rip Curl Pro. Súťaž vznikla a každoročne sa organizuje na tejto pláži už od roku 1973. Škoda, prišli sme v pondelok, deň po hlavnom surfovom sviatku roka.

Surfing je pre Austrálčanov podobne dôležitý, ako pre našincov hokej. Raz sme si aj my pozreli surfové preteky v televízore. Pravidlám sme síce nerozumeli, ale moja mužská polovička zhodnotila, že to vôbec nevadí, hlavne že je dobrý výhľad na ženské ritky.

Sadli sme do auta a postupne ukrajovali ďalšie kilometre legendárnej cesty. Čo sa histórie týka, výstavba Great Ocean Road začala v roku 1919. Pracovali na nej vojaci, navrátilci, ktorí prežili 1.svetovú vojnu. Bola to fyzicky náročná práca s krompáčmi a lopatami, bez mechanizmov, pri ktorej možno zabúdali na zverstvá, ktorých boli počas vojny svedkami. Cesta je zároveň aj pamätníkom obetí 1.svetovej vojny.  

Polkruhovité oblúky cesty opisovali hranicu medzi skalnými útesmi a oceánom. Jazdili sme kľukatými zatáčkami, pričom sme stúpali a klesali podľa reliéfu krajiny. Minule sme mestečká Anglesea a Lorne, až sme dorazili do Apollo Bay, kde sme prvú noc prespali. Kochali sme sa výhľadmi z útesov, nasávali atmosféru ospalých prímorských osád a vystavili sa náporom vetra na vyhliadkových plošinách, ktorých bolo cestou neúrekom. Pod útesmi vzbudzoval rešpekt nápor oceánu a obrovské vlny právom zaradili juhovýchodné pobrežie  štátu Victoria na surfovú mapu sveta.

 

Deň 2: Cape Otway, Gibson’s steps, 12 apoštolov, Loch Ard Gorge, Arch Bridge

Na začiatku druhého dňa sme odbočili z hlavnej cesty, aby sme mohli navštíviť Cape Otway, druhý najjužnejší cíp austrálskeho kontinentu. Cesta viedla hustým dažďovým pralesom, na niektorých miestach sme ani nedovideli slnko nad hlavami, iba jeho lúče sa nesmelo predierali hustým lesom a zahaľovali krajinu tajomným rúškom. Bol apríl, blížila sa austrálska zima. Dorazili sme sa až na koniec lesa k bralu s majákom. Maják sa dal navštíviť, ale kvôli vysokému vstupnému sme sa na to vykašlali. Radšej sme zašli autom na poľnú cestu, ktorá viedla k útesom na pobreží.

Objavili sme vyšliapaný chodníček, ktorým sa k nám z diaľky blížil vandrák. Počkali sme ho, aby sme sa dozvedeli, že kráča po Great Ocean Walk, 104 km dlhom chodníku pozdĺž pobrežia. Na taký kus cesty vyzeral sviežo, slobodne, až som mu závidela, že na týchto malebných miestach môže stráviť tak veľa času. Navzájom sme si popriali veľa šťastia a išli si každý po svojom. 

Počas šoférovania späť na Great Ocean Road sme ešte raz zastavili, aby sme mohli obdivovať rozospatú koalu. Sedela na tom istom konári ako pred hodinou. Za ten čas sa z nej stala vychytená atrakcia pre turistov, ktorí si ju fotili zo všetkých uhlov. So zasneným pohľadom si ďalej žula svoje eukalyptové lístky a vôbec sa nenechala vyrušovať. Mala veľmi rozkošné chlpaté ušká a sploštený noštek. Zdalo sa, že si užíva pozornosti, ktorej sa jej dostáva. Neskôr sa koalie osadenstvo rozrástlo o ďalších členov rozvetvenej rodiny. Naše nadšenie nemalo konca. Nevedeli sme z nich oči odtrhnúť, keďže sme ich po dvoch mesiacoch na kontinente videli prvýkrát vo voľnej prírode.

Deň začal naberať na obrátkach. Blížili sme sa k 12 apoštolom, čoby najznámejšiemu miestu na Great Ocean Road. Ale ešte predtým sme si dopriali osviežujúcu zastávku na útese pri Gibson’s steps. Veľkolepú atmosféru tohto miesta a krásnu prírodu opatrne dotvorila ľudská ruka. V devätnástom storočí vtedajší majiteľ pozemku, Hugh Gibson, vytesal do skalného brala schody vedúce z útesu na pláž. Skalná stena môže byť v tomto mieste vysoká aj 100m, takže to bola práca hodná hrdinu. V súčasnosti sú už skalné schody nahradené konštrukciou, po ktorej sa dá pohodlne zostúpiť na pláž. Chvíľku sme sa tam prechádzali, fotili a kochali sa pohľadmi na samostatne stojace pieskovcové monumenty trčiace z vody. 

Ako stúpal príliv a pruh pláže medzi útesom a oceánom sa zužoval, doľahol na mňa skľučujúci pocit. Ako sa asi museli cítiť stroskotanci, ktorí sa zachránili, ale more ich pohltilo druhýkrát? Neexistovalo miesto, ktorým by sa dalo po týchto útesoch vyšplhať na breh. Historické údaje hovoria o desiatkach plachetníc, ktoré na týchto miestach v 19. storočí stroskotali. Pobrežie bolo pre vtedajšie lode veľmi ťažké na navigáciu kvôli častej hmle, pieskovcovým monolitom a vysokým útesom, ktoré lemujú pobrežie. Rozhodli sme sa zahnať chmúrne myšlienky a pokračovať v ceste za zlatým klincom programu.   

Na otvorenom priestranstve pri 12 apoštoloch bolo veľké záchytné parkovisko s reštauráciou a informačným centrom. Napriek množstvu ľudí, ktoré sa tu premlelo, som sa vôbec necítila stiesnene. Priestrannosť, vzdušnosť a majestátnosť prírody prehlušili davy senzácie chtivých turistov. Bolo to v pohode, veď sa dalo očakávať, že tam nebudeme sami. Spolu s davom sme sa vydali na vyhliadkovú plošinu obdivovať 12 apoštolov z tých najkrajších uhlov. Okúzľujúce dielo prírody, súhra pôsobenia morskej vody, prúdov, vetra a vĺn, ktoré sa hlbšie a hlbšie zahrýzajú do pieskovca a tým vytesávajú z kameňa túto nádheru. Fotografovali sme ju zo všetkých povolených uhlov, rovnako ako všetci ostatní.

O 12 apoštoloch by sa dalo povedať, že majú dobrý marketing. V Lonely Planet sa píše, že názov vymyslel niekto v 60-tych rokoch. Dotyčný sa správne domnieval, že tieto pieskovcové skaly by mohli byť turisticky zaujímavé a cítil, že ich treba pomenovať. Vymyslel názov "apoštol". A keďže apoštolov je stále dvanásť, dvanástka sa do názvu pridala neskôr. V skutočnosti ich dvanásť nikdy nebolo. Z vyhliadkovej plošiny sa dá narátať 7 apoštolov a z vrtuľníka 11. Tu a tam sa nejaký zrúti alebo pribudne, veď príroda pracuje. 

Po tomto zážitku bola moja túžba spoznávať Great Ocean Road ukojená, slnko začínalo pomaly zostupovať za horizont a pri ďalšej zastávke sa mi už ani nechcelo vystupovať z auta. Mala som pocit, že mi na dnes stačilo, že viac zážitkov už nevstrebem. Napriek tomu som sa donútila vyterigať sa z auta ešte dvakrát, najprv pri Loch Ard Gorge a potom pri London Bridge.

"Gorge" by sme do slovenčiny preložili ako "hrdlo". Loch Ard bola loď, ktorá v tomto mieste, ktoré svojimi rozmermi pripomína morské hrdlo, stroskotala v roku 1878. Zachránili sa iba dvaja pasažieri. 

Aj príbeh o London Bridge je kuriózny. Do roku 1990 sa po úzkom páse pevniny dalo kráčať z brehu na obrovský skalný útvar. Mostík sa jedného dňa neplánovane zrútil do mora. Práve vtedy na ňom nikto nestál, ale traja turisti vraj zostali trčať na skale uprostred mora. Museli ich evakuovať vrtuľníkom. 

Obe posledné zastávky boli, ako ináč, majestátne a iba dokresľovali dojem z tejto časti pobrežia až po Warrnambool, kde sme našu odyseu po Great Ocean Road večer ukončili. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

SNS skúšajú posunúť slovenské "zvyklosti", doplatia na svoju nenažranosť

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.

KOMENTÁRE

Počet superstarostov sa zvýšil o sto percent

Raslavický starosta je nový Vlado Ledecký.

KOMENTÁRE

Kam sa podelo Učiace sa Slovensko? Danka to netrápi

Kde je tá najväčšia reforma školstva z dielne Plavčana?


Už ste čítali?