Toto zažijete iba v Afrike

Autor: Silvia Tuláková | 30.9.2016 o 17:15 | Karma článku: 8,47 | Prečítané:  2801x

Autentické zápisky z Ugandy o veciach tak,ako sa prihodili. Všedný deň, otravná choroba, ale aj výlet do divočiny s fotografiami. Viete, čo to znamená, ak vám Uganďan povie, že ide na safari?  

Neznamená to, že sa ide pozerať na slony, ako by sme sa boli bývali domnievali. To je to naše safari. Ak ide na safari Uganďan, znamená to, že ide na dlhú cestu. Napríklad do vzdialeného mesta, späť do svojej rodnej dediny k svojmu kmeňu alebo nepravdepodobne, až za hranice Ugandy. Niektorí chodia aj na väčšie safari, cez Stredozemné more do Európy, ale túto situáciu už riešia kompetentní, takže ja sa ňou nebudem zaoberať. 

 

22. novembra 2015, nedeľa, Nansana, Uganda 

Tretí deň v Ugande. Dnes ma jemne opantáva panika kvôli tej malinkej ranke na mojej nohe. Vzniklo to ako nevinná rana počas surfingu na Bali. Týždeň som dovoľovala slanej morskej vode, aby sa zavrtávala hlbšie a hlbšie. Rana mi začala mokvať, tvorí sa v nej hnis a nechce zaschnúť. Myslela som si, že sa to spraví, akonáhle sa prestanem kúpať v mori. Ibaže už je to štvrtý deň, čo sa nekúpem a nič sa nezmenilo. Nie je to horšie, ani lepšie, zostáva to otvorené a mokvá to. 

Musím sa dostať do lekárne. Alebo musím poprosiť iného dobrovoľníka, aby mi na to niečo dal. Väčšina ľudí tu došla s väčšou lekárničkou, než s akou disponuje priemerné zdravotnícke zariadenie v tejto krajine. To len ja, frajerka, som sa vybrala bez liekov. Mám iba sprej na hrdlo. Ostatné si kúpim. A ak to bude nevyhnutné, využijem poistenie a zbehnem k lekárovi.

Realita je o čosi inakšia. Neviem, kde je lekáreň, neviem, ako sú vybavení a neviem, ako im vysvetlím, čo potrebujem, pretože ani to neviem. A hanbím sa od niekoho niečo pýtať, veď som tu iba tri dni a nikoho dobre nepoznám. Musím vymyslieť nenápadnú stratégiu na záchranu mojej nohy.

Zmocňuje sa ma panika. Som s otvorenou ranou, vlastne dvomi ranami, v krajine, kde je 7% populácie HIV pozitívnych. Čo ak? 

 

3. decembra 2015, štvrtok, Nansana, Uganda

Môj čas v tejto krajine sa preklápa do druhej polovice. Najprv sa vliekol, teraz uteká. Nemám voľnú ani jednu minútu. Nemám čas sadnúť si a niečo napísať. Nemám čas pre seba. Nemám čas rozjímať a premýšľať. Hodiny sa rútia dopredu.

Všetku tu dlho trvá. Napríklad pripraviť raňajky mi trvá oveľa dlhšie ako doma. Nájsť hrnce, urobiť prechádzku do chladničky vo vedľajšej izbe, postaviť vodu na čaj a čakať, pokiaľ konečne zovrie, ísť po vrecúško do skrinky v ďalšej izbe. Potom nájsť zápalky, ktoré môžu byť napríklad na okne na priedomí, kde niekto minulý večer fajčil. S každým smietkom sa prejsť za roh do veľkého smetiaku. Dom je veľký a veci sú usporiadané neúčelne a neprakticky.

Cestou stále stretnem  dvoch troch ďalších dobrovoľníkov a keďže nie som nemtuda, konverzujem. Lebo tak je zvykom v anglicky hovoriacom prostredí. Ako sa máš? Ako si spal? Čo máš dnes v pláne? Množstvo malých zdvorilostných rozhovorov, ktoré ma oberajú o všetok čas. Občas tu máme aj dlhšie a hlbšie debaty. Sme z rôznych kútov sveta. Vďaka tomu sú naše témy naozaj rôznorodé. Milujem tieto debaty. Čokoľvek podobné nemám šancu zažiť doma, kde sa to stále točí okolo toho istého. 

Stále sa neviem zadaptovať. Som prechladená, mám nádchu a nehoja sa mi rany. Dosť zle spávam, najmä teraz, odkedy sme na izbe tri. Dom je plný, nočný kľud sa nedodržiava. Pravidelne ma budí muezín, ktorý z minaretu ohlasuje čas povinnej modlitby, alebo plný močový mechúr. Nedarí sa mi spať ani kvôli zapchatému nosu a sieti proti komárom. Necítim sa pod ňou pohodlne, oberá ma o priestor. Postele tu majú minimálne o desať centimetrov kratšie. Som prekvapená, ale dosť to cítiť. Zaujímavé je to aj preto, lebo černosi sú podľa mojich pozorovaní dosť vysokí. 

Trošku som si už zvykla na miestny kolorit, ktorý charakterizujú rozbité prašné cesty, nikde žiadne chodníky a čiastočky hliny vo vzduchu upchávajúce moje dýchacie cesty. Ženy vo fešných lodičkách sa opätkami ponárajú do červeného blata a chlapi pravidelne otierajú hlinu z motoriek i nohavíc. Je obdobie dažďov. Doprava je postavená na boda-boda motorkách a taxíkoch pre 14 dospelých pasažierov. Deti sedia na kolenách a nerátajú sa. Garážové obchodíky predávajú strukoviny z veľkých bielych vriec, vajcia na kusy, mlieko na litre a toaleťák na útržky. Nie naozaj. Pouličných stánkov je tu milión, lež sortiment je veľmi obmedzený. Všetky predávajú to isté. 

V podstate je to tu menej rozvinuté, ako India pred pätnástimi rokmi. Chýba tu všetko, a preto je tu krásne. A hlavne tu nie je taká ťažká populačná explózia ako v Ázii. Centrum Kampaly je síce prepchaté, ale zvyšok krajiny dýcha. 

Mimochodom, rany na nohe sa mi začínajú hojiť. Pomohol jednoduchý peroxid vodíka. Za radu ďakujem nemeckému manšaftu. Rozumej nemeckým dobrovoľníkom. A to som toho vyskúšala dosť. Mastičku od fínskej dobrovoľníčky, fialový roztok z lekárne, čo som kúpila ešte na Bali ani čistá vodka nezabrali. 

 

10. decembra 2015, štvrtok, Nansana, Uganda

Popravde, ani neviem ako, zbehol ďalší týždeň. Fungovala som iba na polovicu. Bola som tu, ale duchom neprítomná. Lomcovala mnou silná nádcha, nevedela som sa ani poriadne nadýchnuť. Včera, hoci nerada, som zostala doma v posteli s antibiotikami, ktoré mi na diaľku naordinovala moja kamarátka lekárka zo Slovenska. Vybrala som si dva dni voľna, ktoré som už zúfalo potrebovala. Nedalo sa to ťahať ďalej. Aj obyčajná nádcha dokáže človeka zložiť, ak trvá dvanásť dní a vôbec sa nelepší.

Zdá sa, že antibiotiká zaberajú, už takmer nesoplím a zlepšuje sa mi aj nálada. Zajtra pôjdem za deckami do sirotinca, už sa na nich veľmi teším.

Cez víkend som sa, aj keď chorá, vybrala na výlet. Uganda je krásna krajina. Vonku z hlavného mesta je všetko zelené. Lesy, čajové a matoke plantáže, hory. Najzelenšia zelená, akú príroda vyrobila. Urobili sme dosť veľké kolečko smerom na západ do okolia Fort Portal a do Queen Elizabeth National Park.

Bol to netradičný výlet. Išla som s Abassom, ktorý sa tvári ako majiteľ cestovnej agentúry. Majetok jeho cestovnej agentúry pozostáva z 28-ročnej Toyoty, čínskeho mobilu a kopy farebných letákov propagujúcich služby na kľúč. Sama som sa presvedčila o tom, že nič nie je nemožné. Prejsť deväťdesiatkou tisíc kilometrov, z toho asi štvrtinu po prašných cestách. Absolvovať safari v národnom parku po blatistej ceste po tom, ako celú noc pršalo. Terénne autá s 4x4 náhonom mali čo robiť, nieto my. Trošku sme starenu Toyotu potrápili. Pneumatiku z druhej ruky sme pomerne rýchlo museli vymeniť za novú pneumatiku z druhej ruky. Môžeme takúto pneumatika vôbec nazvať novou? Bola v len o čosi lepšom stave ako tá zodratá tesne predtým, ako praskla. 

Ale aby som Toyotke nekrivdila, bez problémov nás priblížila k levom, hrochom aj k slonom. Buď boli tieto voľne žijúce zvieratá flegmatické alebo načisto hluché. Vôbec sa nenechali vyplašiť hlukom nášho motora. Ostatní turisti, veľa ich bolo Made in China, absolvovali safari ako sa zvykne, v terénnom vozidle uspôsobenom na pohodlné pozorovanie zvierat a vozenie turistov. 

Spala som priamo v Queen Elizabeth National Park, prvýkrát v Ugande v izbe s kúpeľňou a s teplou vodou. ,,Luxusní", ako by povedali bratia Češi.  Už som takmer zaspávala, keď ma prebudilo hlasné funenie. Hrošia rodinka baštila trávu rovno pod mojím oknom. Aj som sa bála, aj som neverila vlastným očiam. Hroch je vraj jedno z najnebezpečnejších zvierat. Nechcete ho vyplašiť. Je taký škaredý, až je milý. Veľmi som chcela vidieť hrocha naživo a teším sa, že sa mi to podarilo. K hrochom mám zvláštny vzťah odkedy sme si dávno, s mojím prvým frajerom Maťom, podarovali na Valentína absolútne identických plyšových hrochov s modrou šatkou. Nezávisle od seba sme vybrali rovnaký darček. Bolo to také smiešne.

Na hrošom chrbte často sedí biely vtáčik. Neviem, ako sa volá, ale pomáha hrochovi zbaviť sa parazitov v koži. Spolu tvoria nerozlučnú dvojku. Hroch celý deň rochní vo vode, chladí sa a trávi, čo cez noc zožral. Vylieza pri západe slnka, aby mohol konzumovať trávne porasty. Taký dobrý trojtonový hroch vraj zje aj 80 kg trávy a lístia za noc. Kosí trávu ihneď pri zemi, pretože má takú ťažkú papuľu, že ju nedokáže zdvihnúť a obslúžiť sa zo stromov. Smiešne zviera. Keď zívne, otvorí tlamu naplno, čo je taký typický obrázok hrocha. Budí to rešpekt. 

V Queen Elizabeth NP sa nám prihodila ešte jedna neuveriteľná vec. Stretli sme celú sloniu rodinu, okolo desať kusov. Len tak sa špacírovali okolo reštaurácie, vracali sa od rieky a neviem, kam išli. Asi tam, kam chodia každú noc. Bola už tma, tak sme si na nich posvietili baterkou, ale držali sme sa v bezpečnej vzdialenosti. Po tomto krásnom zážitku som však odmietla ísť z reštaurácie k svojej chatke po svojich. Abass musel naštartovať auto o odviezť ma tých dvesto metrov. Vraj sa tu slony a hrochy bežne takto večer producírujú, nebudem predsa riskovať.  

Prvé dve noci predtým, blízko Fort Portal, sme spali v rezorte uprostred prírody. Pridelili mi samostatný domček s kruhovým pôdorysom a s africkou kúpeľňou.Síce bez tečúcej vody, ale k dispozícii boli dve veľké žlté kanistre plné vody a lavór. Zuby som si umývala počupiačky a tak isto som sa aj sprchovala. Dalo by sa aj postojačky, akurát som nevládala vyložiť lavór plný vody na stolík. Aspoň som si trošku ponaťahovala chrbticu. Vonku škriekali opice. Cítila som sa ako v prírodopisnom filme. 

Na raňajky som si v predvečer objednala palacinku. Ráno mi ju krásne upiekli a naservírovali na veľkom bielom tanieri. Kde v tom sa tu na mojom stole zjavila malá opička, ktorá zručne natiahla prstíky a uchmatla mi celú palacinku rovno z taniera. Chuderku ju potom zmasakrovali ostatné opice, lebo o palacinku sa pobili asi všetky opice z okolia. Zostala som hladná, lebo na novú palacinku nemali v kempe suroviny. Nakupujú sa presne podľa večernej objednávky. S pažravými opicami sa neráta.   

S mojím sprievodcom Abassom a jeho agentúrou som sa cítila bezpečne. Vedela som, do čoho idem. Viezol ma z letiska. Je medzi dobrovoľníkmi dobre známy a spoľahlivý. Hoci má jednu bielu frajerku za druhou, mňa, vydatú, neriešil. Ani ja jeho, čierni chlapi sa mi nepáčia a trošku sa ich aj bojím.

Chalan sa veľmi snažil urobiť maximum so zdrojmi, ktoré mal k dispozícii. A ja radšej zaplatím konkrétnemu človeku, ako nejakej neznámej agentúre. Ak chcete ľuďom pomôcť z chudoby, dajte im prácu a spravodlivú mzdu.

Presne viem, načo boli moje peniaze použité a to mi robí radosť. Cestou späť zo safari sme zakúpili dva veľké strapce matoke. Jeden mohol mať aj dvadsať kíl, nevedela som ho ani zdvihnúť. Potom nám do kufra pribudlo vrece uhlia, ktoré poslúži na dva mesiace varenia. Pri jazere sme doplnili nákup o dve ryby, ktoré sme viezli zavesené na prednej kapote dobrých sto kilometrov. Musela som si to vyfotiť, pretože tento spôsob transportu rýb som nikdy predtým nevidela. Ja by som rybu zabalila do igelitky, hodila ju do kufra a modlila sa, aby tam nezosmradla. Inak, policajti nespia ani v Ugande. Vždy sa treba uistiť, že ryba nezakrýva značku, inak vám vyrúbia pokutu. 

Cestou sme obedovali v reštaurácii, ktorá ponúkala hranolky a bola akože moderná a západná. Pritom zemiaky sa tu bežne pestujú, ale tradične sa pripravujú iným spôsobom. Reštaurácie, ktoré podávajú hranolky, sú teda in a sú drahé. Pestuje sa tu aj káva, no Uganďania ju nemajú vo zvyku piť. Všetká sa exportuje. Miestni si s obľubou pochutnávajú na čaji s mliekom, ktorý tu pestujú čínske firmy. Hospodárstvo Ugandy je postavené na poľnohospodárstve.   

Jednou z hlavných plodín je zelený banán, už spomínaný matoke. Nedá sa jesť surový. Musí sa uvariť na pare, potom podusiť. Konzistenciu má ako zemiaková kaša a chutí tak neurčito až mdlo. Mne to nechutí a vyhýbam sa tomu ako čert krížu. Jedlo mi tu všeobecne nechutí, ale to som už tuším písala minule. Dnes som musela vyliať aj kávu, taká bola hnusná. Na domov som si kúpila oveľa drahšiu, tak dúfam, že bude aj kvalitnejšia a chutnejšia.  

Chýbajú mi naše chute, naše koreniny a naše spôsoby prípravy jedla. Kvalitné mäso, údeniny, syry a chlieb. Miestne obľúbené jedlo na obed je kombinácia troch vecí. Matoke, cassava (niečo ako sladký zemiak) a arašidová omáčka divnej ružovej farby. Neviem si na to zvyknúť.

Na druhej strane tu majú prvotriedne ovocie a zeleninu. Takisto čerstvé ryby a čerstvé kura, často vám ho predajú ešte teplé. Možno si v nedeľu upečiem kurča s ryžou na slovenský spôsob. Teraz si práve idem navariť špagety s kečupom. Dnes bojkotujem ugandskú kuchyňu. Beriem antibiotiká a preto potrebujem hodiť do žalúdka niečo, čo už predtým v živote trávil, aby to strávil :)   

Ďakujem za prečítanie mojich zážitkov z Ugandy do konca. Dúfam, že sa Vám páčili. 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?