Uganda očami dobrovoľníčky

Autor: Silvia Tuláková | 7.9.2016 o 9:36 | (upravené 7.9.2016 o 14:40) Karma článku: 4,40 | Prečítané:  771x

Dobrovoľníctvo nie je u nás veľmi rozšírené a nemá veľmi silné povedomie, čo je niekedy škoda. Venujú sa mu hlavne mladí ľudia, pre ktorých je to spôsob, ako získať cenné skúsenosti alebo vycestovať do cudzej krajiny. 

Pomáhať iba tak, bez nároku na odmenu, na to nie je čas, pretože treba naháňať peniaze. Pritom pracovať doma alebo vycestovať za dobrovoľníckou prácou do zahraničia môže každý bežný človek vo veku do 99 rokov. Dĺžka pracovných kempov (tzv. workcamp) v zahraničí je od troch týždňov, čiže taká trošku dlhšia dovolenka. Netreba rovno bojovať za svetový mier, stačí odovzdať trošku zo seba a svojich skúsenosti ľuďom, ktorý také šťastie nemali. Ale ktorí nás môžu naučiť celkom iné veci, na ktoré sme zase my nemali šťastie. Svet sa stáva veľkou globálnou dedinou a časom sa rozdiely medzi kultúrami možno zotrú, ale dovtedy ešte dlho bude čo objavovať. 

Za svoje pôsobisko som si vybrala sirotinec St. Noa’s Family v Ugande, neďaleko hlavného mesta Kampala. Sirotinec založil v roku 1983 Father Peter (Pater Piet Hooyschuur z Holandska), ako sme ho všetci familiárne volali. Fejsbúková stránka sirotinca pre zvedavých alebo pre náhodných sponzorov je:  https://www.facebook.com/stnoasfamily/

S Otcom Petrom sme strávili dlhé hodiny rozhovormi o sirotinci a o jeho obyvateľoch. Tak som sa dozvedela, ako to celé vzniklo. Vlastne absolútne neplánovane, keď na dverách farnosti skončili dvojčatá, ktorým zomrela matka, a otec, o tom už dávno nikto nič nepočul. Otec Peter si zobral deti pod svoje ochranné krídla. Postupne k nim pribúdali ďalšie, veď o siroty v Afrike nie je núdza, vzhľadom na vojny, konflikty, choroby ale aj voľnomyšlienkársky spôsob života. V súčasnosti v sirotinci žije 120 detí vo veku 0 – 22 rokov. Horná hranica prakticky neexistuje, deti odchádzajú, keď sú na to pripravené. 

Prácu v sirotinci som si veľmi obľúbila. Viac ako som si kedy vedela predstaviť. Bavilo ma vysvetľovať deťom nové veci, bavilo ma hrať sa s nimi a veľmi som sa tešila, keď sa niektoré z nich naučilo niečo nové. Už sa mi dávno nestalo, že by som sa tešila do práce. Detský krik, džavot a radosť mi boli balzamom na dušu. Tie veselé tváre mi za to stáli. Každý deň som sa im snažila odovzdať maximum.

Rozmýšľala som, čo je vlastne mojou úlohou, čo sa odo mňa očakáva. Lebo v Afrike vám ako bielemu človeku nikto nebude hovoriť, čo máte robiť. Mala som pocit, že ma berú, akoby som mala patent na rozum a to pritom so vzdelávaním maloletých nemám žiadne praktické skúsenosti ani teoretické vedomosti.

Každý človek však má kreativitu, tak som ju zapojila. Vlastne som mala absolútne voľnú ruku a nejak som vycítila, čo by asi bolo pre deti dobré a užitočné. Začali sme angličtinou, nenásilnou hravou formou. Oni sa všetky učili angličtinu v škole, ale to je tá taká teoretická vedomosť. Prakticky to šlo ťažšie, ale podporovala som ich v tom, aby sa rozhovorili. Kládla som veľa zvedavých otázok až sa to otočilo proti mne, malí sa rozhovorili, a začali sa vypytovať mňa. Zaujímal ich môj život, či som vydatá, koľko mám súrodencov, detí, kde žijú rodičia, koľko zarábam a prečo nakupujem potraviny v supermarkete, keď rastú v záhrade. Všetky by najradšej odišli so mnou, lebo vraj v Európe sa dobre žije. Snažila som sa im vysvetliť, že by sa im tam nepáčilo, lebo musíme veľa pracovať a v zime je zima. 

Náš spoločný čas prebiehal veľmi spontánne a živelne, až som zistila, že ak nezavediem systém, tak ma zjedia. Už dávno sa mi nedostalo toľko pozornosti, musela som si na to privykať, aj si to celé nejako zorganizovať.

Takže som si začala robiť týždenný plán aktivít aspoň v hrubých rysoch a rozmýšľať, čo by deti mohlo baviť. Jediný problém bol nedostatok zdrojov. Nič tam nemali. Ak som niečo chcela robiť, musela som si priniesť vlastné náradie. Kúpila som farbičky, papiere, loptu, kriedy a podobné lacné jednoduché vecičky, ktoré ich zabavili. Tieto deti mali veľmi jednoduché detstvo. Vlastne, nemali vôbec žiadne hračky. Jeden boli hračkou druhému. Naháňali sa, nosili sa na rukách alebo pomáhali s domácimi prácami ako varenie, pranie, zmývanie podlahy. Takto dokázali šantiť celé dni, nič iné nerobili, pretože boli prázdniny. Hra a práca v jednom. Aké praktické.

Najkrajšie zážitky mám z vianočného workshopu. Vystrihovali sme vianočné stromčeky a amerických Santa Clausov a lepili ich na okná. Skúšala som aj snehové vločky, ale ako som mala vysvetliť malému Afričanovi sneh? Chápali to ťažšie, tak sme nechali vločky vločkami a išli radšej spievať vianočné koledy. Pučili sa na mojej interpretácii Tichej noci v slovenčine, rovnako ako mňa dobre pobavil miestny jazyk – Luganda. 

Ako čas išiel, hrali sme sa hry, čítali knižky a naďalej som ich podporovala v tom, aby čo najviac rozprávali po anglicky. Spočiatku boli niektoré veľmi hanblivé, ale čím dlhšie som tam bola, tým viacej sa otvárali. S malými sme sa len tak mojkali. S väčšími sme sa učili hrať stolný tenis a šípky. S tínedžerkami sme rozoberali školu, občas mi povedali o frajeroch. S niektorými si píšem na Facebooku, čo je super, aspoň mám o nich nejaké informácie aj po odchode. 

Najcitlivejšou témou boli ich osobné príbehy. Jeden smutnejší a nespravodlivejší ako druhý. Človek nevedel, čo má na to povedať, ako ich povzbudiť v ich trápení, ako im pomôcť zmieriť sa s tým a prijať to. Mali sme rôzne deti s rôznou minulosťou. Dievčatko, ktoré bolo nájdené, ako ležalo pohodené na vreci uhlia pri ceste. Ďalšie, ktorému obaja rodičia zomreli na AIDS. Ďalšiemu zomrela iba mama, mala otca, ale ten mal inú ženu a iné deti dávno predtým, ako sa ona narodila. Chlapčeka, ktorého mama bola mentálne zaostalá a zneužitá. Súrodencov, ktorých mama bola prostitútka a otec alkoholik. A ďalšie a ďalšie. Mali sme aj deti HIV pozitívne, ktorým rodičia zomreli na AIDS. Raz som poriadne spanikárila, keď si taký chlapček rozbil koleno.

Jedným slovom, osud sa s nimi nepekne pohral, ale viedli si dobre a ani spoločnosť ich neľutovala. Svojím spôsobom bolo o nich postarané lepšie, ako o väčšinu detí z chudobných vidieckych oblastí. Neboli hladné, mali prístup k vzdelaniu a k zdravotnej starostlivosti, mali strechu nad hlavou a duše plné snov a nádejí na lepší život. I keď, vnútorné bôle nezmizli.

Na prvý pohľad boli všetky rovnaké.  Každý deň, keď sa prezliekli do nového oblečenia, sme sa museli zoznamovať odznovu. Z predchádzajúceho dňa som si pamätala iba mená, ktoré som už nevedela priradiť k postavám v nových šatách. Pokiaľ som začala vnímať rozdiely v afrických tvárach, zažila som mnoho úsmevno-trápnych momentov a niektoré deti možno pocítili aj isté sklamanie, keď som si ich nepamätala. Oni si ma nikdy nepomýlili. Každé ráno ma vítali na bráne a pretekali sa, ktoré ma prvé pozdraví a na chvíľku si ma ukradne. Keď tam tak stáli, vyzerali ako komparzisti z reklamy na bieliacu zubnú pastu. 

Keď prišiel deň lúčenia, nebolo mi všetko jedno. Ale ... bolo to pekné. Nebolo to smutné alebo trápne, práve naopak. Cítila som pokračovanie. Naďalej sa ich snažím aspoň finančne podporovať. Každý mesiac posielam malú sumičku. Dúfam, že občas  pošlem aj väčšiu, ak sa dokážem vzdať časti svojich peňazí v prospech tých, ktorí ma tak krásne prijali a tak veľa mi dali, aj keď som s nimi strávila iba krátky čas. Pootvorili mi oči, vstúpili do môjho srdca, veľmi som si ich za tie štyri týždne obľúbila. Dúfam, že som im aj ja niečo odovzdala. Hoci niektoré by boli najradšej, ak by dostali cukríky, hračky, telefón alebo hotovosť. Pri nedostatku zdrojov týchto rozmerov sú ich požiadavky a túžby absolútne opodstatnené. Byť nimi, tiež by som túžila kupovať si veci. Všetci po tom túžime.

Na rozlúčku mi napísali zápis do pamätníka ... 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?