Nezávislé cestovanie v Austrálii: Queensland „The Sunshine State“

Autor: Silvia Tuláková | 7.6.2016 o 23:14 | Karma článku: 10,97 | Prečítané:  3802x

Pred odchodom sme si kládli otázku, či vôbec je Austrália cestovateľsky zaujímavá? Nedýcha históriou ako starobylá Európa ani neoplýva exotickou kultúrou. Príroda je určite fotogenickejšia u ich večného rivala v rugby, 

na Novom Zélande. Pri pomyslení  na protiľahlý kontinent sa nám najčastejšie vybavil silvestrovský ohňostroj nad operou v Sydney a potom tá  hora z pohľadnice, ktorú mi raz dávno poslala kamarátka. Vyzerala ako z Marsu. Celkovo sa nám Austrália nezdala vizuálne zaujímavá, google chrlil obrázky suchej červenej krajiny,  ale intuícia nám vravela, že nás tam čaká prekvapenie. Že objektívom fotoaparátu sa nedá obsiahnuť všetko.

Navyše sme nemali veľa času na rozmýšľanie. Bolo potrebné rýchlo sa rozhodnúť,  vybaviť si voľno v práci, víza, kúpiť letenky.  Rovnako sa bolo treba psychicky pripraviť na let k protinožcom, pretože trvá 20+ hodín. Z Dubaja do Brisbane sme viseli vo vzduchu neuveriteľných 14 hodín vkuse. Pripomínalo mi to cestu autobusom do Paríža, akurát sme nestáli na benzínke. Z dvanásťhodinového rozdielu a pásmovej choroby nám bolo asi týždeň na omdletie, pokiaľ sa postupne vytratila.

Naša cesta po opačnej strane zemegule sa začala v slnečnom štáte Queensland. Nepodarilo sa nám nikde zistiť, odkiaľ pochádza titul „The Sunshine State“, kto a kedy ho vymyslel, ale vymyslel ho dobre a pravdivo. Pristáli sme v hlavnom meste Brisbane. Už na prvý pohľad to bolo moderné a priateľské mesto. Bolo príjemné tam iba tak byť, dýchať austrálsky vzduch a užívať si leto vo februári. Zo zoznamu galérií, múzeí a historických budov nás však nič neoslovilo, akosi sa nám nezdali dostatočne historické. Kto by už len v Austrálii chodil do múzeí? Oveľa zábavnejšie bolo prechádzať sa po nábreží a po botanických záchradách,  pozorovať pri tom bežcov, cyklistov a jogínov. Videli sme aj nejakých týpkov na vodných skútroch a a motorových člnoch, ale všetko v takom pokľudnom bezstresovom tempe.  

Naše prvé pozorovanie od protinožcov bolo, že nejako veľa ľudí športuje, beháva, chodí alebo bicykluje. Druhé, čo sme si všimli, boli absolútne odlišné rastlinky, snáď okrem trávy z toho u nás nič nerastie. A do tretice, po parku sa producírovalo plno vtákov, ale žiaden holub, vrabec alebo kačka. Nič z toho sme nepoznali a v živote nevideli. Brisbane má ešte peknú umelú pláž na brehu rieky, lež tam sme neboli. Do naších plánov zasiahol najprv hlad a v zápätí potreba vymetať obchody s kvalitným plážovým sortimentom. Rozmýšľala som, kam prídu nové kolekcie jar/leto prv. Do Európy alebo do Austrálie? Kto má prvý novú sezónu a nové trendy?

Z Brisbane asi väčšina ľudí cestuje na juh po pobreží smerom do Sydney alebo opačným smerom, na sever do Cairns. My sme si zbehli najprv južnejšie, do Byron Bay, čo vlastne nie je už v Queenslande ale New South Wales. Boli sme zvedaví na toto miesto, nakoľko ho sprievodcovia opisujú samými superlatívami, čo do atmosféry. Je to jedno z legendárnych miest „aussie“ kultúry, ku ktorej neodmysliteľne patria pláže, oceán a surfing. Pôsobilo na mňa ako svojské mestečko s iba päť tisíc obyvateľmi, z ktorých veľké percento tvorili surfisti. Chodili nakupovať bosí do  Aldi (ako Lidl u nás) a bosí sa prechádzali aj po meste. Na každom kroku bola nejaká ajurvéda, jóga alebo organicky životný štýl. Zariadenia tohto druhu tu boli v rovnakej koncentrácii ako v Ubude na Bali alebo v Indii. Na každom rohu sme našli trendy kaviarne a rôzne kreatívne koncepty obchodov. Batôžkári tu boli v prisilnej koncentrácii, až to bolo otravné, neustále na nich natrafiť. V celom Byrone bolo čistučko, že sme mohli aj my chodiť bosí. A nielen tam, ale na mnohých miestach v krajine. Lepšie pozametané nemajú ani Švajčiari. Krátkou prechádzkou o pol siedmej ráno sme sa dostali na Cape Byron, čo je najvýchodnejší výbežok Austrálie. Nad morom sa tam týčil maják, ktorý pripomínal ten na konci sveta. Obdivovali sme zástupy bežcov a bežkýň, my sme iba vychádzkovým tempom ukrajovali kilometre pobrežného chodníka, popritom sme sa kochali surfistami, ktorí to tam naozaj vedeli. Veru bolo sa načo pozerať.  

Z Byron Bay sme to zobrali severne na Gold Coast a našou prvou zastávkou bolo mestečko Burleigh Heads. Cez Airbnb.com sme si našli ubytovanie v romantickom austrálskom dome na skok od pobrežia . Dom bol montovaný, mal drevené podlahy, zvonku bol modrý s bielymi balkónmi.  Podobne ako Queenslanďania, vstávali sme skoro ráno, už o šiestej a deň sme začínali rýchlou chôdzou po pláži. Vravela som si, že keď teraz nezačnem behávať, tak už nikdy, ale nezačala som. Nechcelo sa mi potiť, radšej som sa hodila do vĺn. Pobrežie je nekonečné, takže prechádzka môže trvať od zopár minút po niekoľko hodín, nám väčšinou stačilo do cca deviatej, keď sme začali zháňať peknú kaviareň na raňajky. Naše dve obľúbené kaviarne mali otvorené nezvykle iba od šiestej rána do druhej poobede. Ich majitelia si asi vážili voľné večery a súkromný život. Podávali iba kávu, raňajky a nakoniec ľahké obedy a núdzu o zákazníkov určite nemali. Ktovie, či by takýto koncept rannej kaviarne fungoval u nás? Inak sa v Burleigh dalo surfovať, ale iba kto to vedel, pretože vlny boli vysoké. My sme sa mestskou dopravou presunuli poblíž na Currumbin beach, kde sa o nás začiatočníkov postarali.  

Na vyhlásenom Gold Coast sme zostali ešte zopár dní a nemohli sme vynechať mesto ako zo sci-fi filmu, Surfers Paradise. Zistili sme, že nielen Slovenský raj existuje, ale aj iné raje sú na svete. Aj keď vraj Surfers už dávno nie je rajom a surfisti dávajú prednosť vlnám inde. Veď kto by sa chcel popri surfovaní dívať na mrakodrapy? Lež nám sa tam práve kvôli tým mrakodrapom páčilo. Pôsobili veľmi podivuhodne týčiac sa na brehu oceánu. Až tak podivuhodne, že ak by sa hlasovalo o desať najčudnejších miest na svete, Surfers by som určite dala hlas.

V absolútnom kontraste s týmto urbanistickým úletom bola Noosa na Sunshine Coast, severne od Brisbane, naša ďalšia zastávka.  Útulná, citlivo postavená v súlade s okolitou prírodou, ktorá bola výnimočná. Tvoril ju oceán, rieka a riečne kanály po ktorých sa dalo kajakovať do vnútrozemia a popritom spoznávať dažďové pralesy, ktoré tu boli súčasťou národného parku. Pobrežné vlny ponúkali možnosť vyžitia surfistom, ale na svoje si prišli aj plážoví povaľači, pretože na hlavnej pláži bolo more relatívne kľudné a dalo sa tam plávať. Nálada v Noose bola pokľudná až ospalá, možno aj vďaka tomu bolo mesto krásne zelené a svieže. Zdobila ho elegantne nízka zástavba a udržiavané svieže záhrady, verejné priestranstvá a navyše národný park. Mestečko bolo relatívne rozľahlé, všetko v Austrálii bolo rozľahlé, preto bol dobrý nápad požičať si bicykel a trošku sa previezť. Premenovali sme to tam na „Snooza“,pretože to bolo celé také driemavé.

Z Noosy sme podnikli jednodňový výlet na Fraser Island. Jednalo sa o najväčší piesočný ostrov na svete (120 x 15 km) a miesto, kde dažďový prales rástol na piesku. Bola to rarita, pretože les potrebuje pre svoj rast živiny z pôdy, ale príroda to na tomto mieste vyriešila jednoducho. Živiny sa do piesku dostali z odumretých kmeňov stromov alebo z opadaného lístia, čím vytvorili vhodné podmienky pre rast ďalšej bujnej vegetácie. Pekné bolo aj to, že uprostred ostrova sa skrývalo viacero jazier s priehľadnou vodou, na ktorej hladine sa zrkadlili slnečné lúče. Jazerá boli všetky sladkovodné a veľmi príjemné na kúpanie. Najviac času sme strávili na Lake McKenzie.

Dojem z tohto miesta bez debát umocnila profesionalita a originálnosť agentúry, u ktorej sme si výlet zakúpili. Výnimočne uvádzam link a vrelo odporúčam vyskúšať, ak by vás cesty zaviedli do týchto končín: http://fraserislandadventuretours.com.au/ Odchádzali sme skoro ráno z Noosy cez Rainbow beach na terénnom nákladnom aute, ktoré bolo prerobené za účelom prevozu návštevníkov. Doťahovali sme sa, či sa vezieme v armádnom transporteri alebo sme na rely Paríž-Dakar. Náš šofér a sprievodca, Tim, bol veľmi priateľský človek, takmer päťdesiatnik. Bolo na ňom vidieť, že ho jeho práca bavila, robil viac, ako musel a to sme si veľmi cenili. Boli sme ešte celí rozospatí so zalepenými očami, keď šepol do mikrofónu, že popri ceste vykukujú z trávy klokany. Vzápäti sme ožili, veď to bolo naše prvé stretnutie s týmito typickými austrálskymi tvormi. Klokany milovali rannú rosu a chladnú trávu. Boli veľmi milé, zvedavé, vykukovali z trávy a srandovne skákali. Tak pomaly, pružne, elegantne.

Na samotný Fraser Island sme sa dostali kompou a ďalej sme pokračovali po pobrežnej piesočnej diaľnici. Na ostrove bolo zopár piesočných ciest vo vnútrozemí, ktoré pochádzali z obdobia, keď sa tam ťažil piesok. Ťažba bola dávno ukončená a celý ostrov sa stal národným parkom zapísaným do zoznamu Unesco. Na ostrove neboli žiadne asfaltové cesty a jediný spôsob dopravy bol po piesočnej pláži na terénnych autách. Počas odlivu to tam vyzeralo skoro ako na ďiaľnici. Na ostrove žilo mnoho živočíchov a vtákov, pričom pre nás bolo azda najzaujímavejšie vidieť Dingov vo voľnej prírode. Vďaka faktu, že sme boli na ostrove, žilo tu najčistejšie plemeno v Austrálii. Inak, vstup na ostrov s domácim miláčikom bol pochopiteľne zakázaný. Počas dňa sme sa zastavili najprv na šálku kávy v dažďovom pralese a potom sme pokračovali k jazeru McKenzie s krištáľovo modrou vodou a bielym bieľučkým pieskom. Keď sme sa do sýtosti vyšantili a pofotili v priezračnej vode, nasledoval kvalitný barbecue obed s hovädzím steakom, niekoľkými druhmi šalátu a ovocím na záver. Jeden člen našej skupiny doplatil na nesústredenosť hladom. Obrovský vták podobný naším orlom mu uchmatol steak rovno z taniera pred nosom.  Poobede sme pokračovali v rely najprv úzkymi piesočnými cestami cez dažďový prales a neskôr po plážovej diaľnici až k vraku lode Maheno, ktorá tu stroskotala v roku 1935. Bola to veľmi pôsobivá kopa železa. Pozreli sme si aj piesočné útvary Pinnacles a potôčik Eli Creek, po ktorého prúde sme sa viackrát zviezli a osviežili. Na Fraser Island sa dá nakuknúť za jeden deň, podobne ako sme to urobili my, ale takisto sa tu dá stráviť viac dní objavovaním jeho zákutí, trekovaním cez dažďový les, kúpaním sa v priezračných jazerách, rybárčením alebo surfovaním na pobreží či len pozorovaním divokých zvierat a prírody.

V tomto čase putovania sme už boli až po uši zaľúbení do Austrálie. Doteraz sme zažili veľkomesto Brisbane, kreatívny Byron Bay, na surfingu závislé Gold Coast, noblesnú Noosu a divoký Fraser Island. Plný eufórie sme dorazili do hip Airlie Beach. Slnko neprestávalo svietiť a každým dňom tak vylaďovalo našú pochmúrnu stredoeurópsku náturu. Z domu chodili správy o hnusnej zime, keď celý február lialo, bolo zima a sychravo a všetci už len čakali na jar.

Airlie Beach je východzím bodom pre plavby po Whitsunday Islands. Vybrali sme sa na jednodňový výlet štýlovým komerčným katamaránom Camira vo farbe kravičky Milka. Ráno sme si podali ruky s posádkou, ktorá nás, ako aj ďalších štyridsať námorníkov, uvítala na lodi. Nikdy predtým sme sa neplavili katamaránom, boli sme nedočkaví a nadšení od prvej chvíle. Celú plavbu sa o nás príkladne starali, víno a pivo boli zadarmo, ale nebolo to iba o tom. Boli sme šnorchlovať, kúpali sme sa na vyhlásenej Whitehaven beach a celý deň sme plachtili v priezračných vodách, pričom sme míňali jeden ostrov za druhým. Dokonca sme si mohli sami vyskúšať navigáciu lode. Kapitán tam bol pre nás, odpovedal na naše otázky a možno bol trošku aj rád, že sa ktosi zaujím ao jeho remeslo. Whitsunday Islands sú väčšinou neobývané, pokľudné, taký pravý tropický raj. Určite by sa oplatilo ísť aj na viacdňovú plavbu s možnosťou zakempovať na niektorej panenskej pláži. Jedinou nevýhodou bolo, že sme sa kvôli medúzam mohli kúpať iba v špeciálnych oblekoch. Nebol to žiaden problém, skôr sranda a nová skúsenosť. A malo to aj množstvo výhod. Napríklad sme sa nemuseli natierať päťdesiatkou a nemusela som neustále dávať pozor, či mi niekde nevykúka niečo z plaviek. Vlastne som sa cítila veľmi slobodne.

Ďalšou zastávkou na našej ceste bol Magnetic Island. Po vyblýskanej Noose a šik Airlie Beach nám táto zastávka prišla nudná. Išli sme tu kvôli koalám, ale nakoniec sme sa na nich ani nešli pozrieť. Chovali ich v zajatí, stálo to takmer tridsať dolárov na osobu a teda sme si povedali, že nebudeme míňať na hlúposti, určite ich ešte v Austrálii uvidíme, radšej vo voľnej prírode. Po dvoch nociach sme sa zbalili a pokračovali do tropického Cairns. Austrália je obrovská a paradoxne čím viac na sever, tým teplejšie. Cairns obklopujú dažďové pralesy a na plážach sme našli značky „Pozor krokodýl“.

V Cairns sme mali naozaj voľnú rozpustilú agendu. Nevedeli sme sa nabažiť prechádzok po prímorskej Esplanade, čo je dlhá promenáda s množstvom lákadiel. Najprv to bol prístav, odkiaľ denne vyplávali stovky lodí smerom Veľká koralová bariéra. Bývali sme v apartmáne ihneď za rohom, takže sme si toto predstavenie išli pozrieť každé ráno, obutí v teniskách a tváriac sa, že športujeme. Nebolo nič krajšie, ako ranná prechádzka s kávou so sebou. Párkrát sme robili nadšené publikum skejťákom v betónovom skate parku. Doobedu, pokiaľ ešte slnko nebolo také silné, sme trávili v parku pri bazéne. Na obed sme rozohriali jeden z verejných barbecue grilov, ugrilovali si steak a znovu sme nezabudli dodať, že toto je krajina pre ľudí a krajina, kde si ľudia vedia život užívať. A chrániť prírodu. Poobede sme zväčša polihovali v parku, zavesení na verejnej a fungujúcej wifi, plánovali sme ďalšiu cestu, pojedali zmrzlinu. Večer sme sa väčšinou išli pomotať po obchodoch a poobdivovať originálne koncepty reštaurácií, kde tu sme otočili nejaké to pivo. Mládež išla žiť do klubov, my sme im len ticho závideli. Ak sme kedy videli v Austrálii vyštafírovaných ľudí, tak to bolo práve v piatok a v sobotu večer, keď sa chodilo do klubu. Outfity boli také sexy a tak málo zakrývali, že moja babka by to iste opľula, keby ešte žila, ale mne sa to páčilo. U nás by sa takto nedalo nikam ísť, tam to bolo oukej. Aj po tridsaťpäťke.  

Povinná jazda z Cairns bola Veľká útesová bariéra (Great Barrier Reef), podvodné kráľovstvo, ktoré tiež patrí do prírodného dedičstva Unesco. Bola dlhá neuveriteľných 2300 km a široká 150km. Viac ako milión navštevníkov ročne tu chodilo obdivovať pestrofarebné korály, húfy rýb vrátane Nema (oficiálne Anemone fish), morské korytnačky alebo vraky potopených lodí. Z Cairns denne vyplávali na more desiatky lodí plné potápačov a snorklistov na jednodenné alebo viacdenné výlety. Ak by sme boli potápači, taká dobrá rada bola pozisťovať si čo to o spoločnostiach a ich ponuke, neskočiť ihneď na prvú, oddeliť chňapky na turistov od skutočne kvalitných produktov. Niektoré výlety boli oveľa drahšie, ale zato sa plavili na menej dostupné miesta, kde bol koral zachovalejší. Na ochranu korálu a celého podvodného ekosystému vznikla celá vedná disciplína, pretože v Austrálii sa ochrana prírody  brala vážne. My sme mali chuť plachtiť, takže sme sa pridali na jednodenný výlet plachetnicou Oceanfree. Cieľom našej cesty bol Green Islane. Iba 30 km od pevniny a aká nádhera. Čo potom muselo byť ďalej, napríklad 100km od pevniny? Predtým som bola snorchlovať v Egypte, na Bali aj na Filipínach, ale nič z toho sa nevyrovnalo austrálskej Veľkej útesovej bariére. Bola o desať tried krajšia, korál tu bol naozaj obritánsky, hral všetkými farbami dúhy a bonusom boli maličký Nemovia a plachtiaca korytnačka. Potápať sa tam by musel byť neuveriteľný zážitok.

Naša cesta po Austrálii sa ešte nekončila, ale všetky dilemy, či sme spravili dobre, že sme sem prišli, sa už dávno rozplynuli. Dostali sme nepriestrelné odpovede na otázku, čím je Austrália výnimočná. Ten nekonečný priestor nepojal žiaden objektív. Bol to pocit ako v púšti alebo v horách, keď prechádzate nekonečnou krajinou, cítite veľkosť prírody a zároveň svoju nepodstatnosť a zraniteľnosť. Cítili sme to rovnako pri pohľade na červenú púsť ale aj na oceán, ktorého vlny sa s veľkým rachotom trieštili o pobrežné skaly jedna za druhou. Divoká krajina, ktorú človek zatiaľ nedokázal pokoriť a dúfajme, že ani nedokáže.  A na margo ľudí, naozaj sa nám zdali viac pohodoví, priateľskí , usmievavní a večne zdvorilí. Možno to bola iba póza, možno sú takí naozaj. To by asi vedeli povedať skôr tí, čo tam žili dlhšie. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?