Nový Zéland je krajinou obytných áut a takzvaný „campervan“ patrí na cestu s takou istotou, ako ovce na lúku. Krajina je popretkávaná úzkymi dvojprúdovými cestami, po ktorých sa trmácajú obytné autá riadené takmer výlučne zahraničnými šoférmi.
U nás doma si nemôžete dovoliť ísť pomalšie, ako plus desať km/h nad rýchlostný limit. V opačnom prípade riskujete, že vám auto za vami skočí do kufra, namieri na vás svetelné zbrane, nedajbože spôsobíte netrpezlivému spoluúčastníkovi cestnej premávky za vami prvý infarkt ešte pred štyridsiatkou.
Novozélandskí šoféri majú, oproti tým naším, božskú trpezlivosť. Zvládať každý deň vo vlastnej krajine a na vlastných cestách hordy obytných áut, pričom niektoré si to valia až šesťdesiatkou, je výkon hodný hrdinu. Ale oni vraj majú turistov radi a a veľmi sa tešia, ak sa u nich cítime dobre. A ono to tam bolo cítiť. Vzduchom sa niesla priateľská vibrácia a chvíľami som mala pocit, akoby všetko robili iba pre nás, niekoľkotýždňových návštevníkov zo zahraničia.
Požičali sme si auto vo firme Spaceship. Príznačný názov, bola to taká raketa, aj keď trošku pomalšia a pažravejšia. Vyúčtovanie sme radšej nerobili, aby nás neporazilo. Odhadom to žralo okolo desať litrov alebo kľudne aj o čosi viac. Mali sme problém vysporiadať sa s touto skutočnosťou, ale nakoniec neľutujeme. Stálo to za skúsenosť a brali by sme to znovu všetkými desiatimi.
V podstate sa jednalo o bežný van, Toyota Estima, prerobený na kompaktné obytné auto. Rok výroby niekde okolo 2012, najazdených viac ako dvesto tisíc kilometrov, ale stále to držalo pokope. Cesty na Novom Zélande sú kvalitné a japonské autá tiež.
Každý Spaceship mal svoje meno. Náš bol Sputnik. Cestou krajinou sme stretávali kamarátov: Apollo, Robocop, Orbit a mnoho ďalších. Porovnávať mená bolo celkom zábavné. Chvíľami sme si mysleli, či nám nedali Sputnik schválne, keďže sme z východného bloku, ale asi nie. Myslím si, že usmievavá dievčina zo Spaceshipu vedela prd o sovietskom Sputniku. Veď aj ja som si musela vygoogliť, že sa jednalo o prvú umelú družicu zeme.
Život v Sputniku bol príjemný. Dokonca pohodlnejší, ako sme čakali. Možno preto, že to bola naša prvá skúsenosť s týmto spôsobom cestovania. Skúsili sme si to na dva týždne, ale stretli sme ľudí, ktorí to dávali viac ako mesiac a prešli celý Nový Zéland. Inak, tento spôsob cestovania je veľmi obľúbený aj v Austrálii. V oboch krajinách funguje množstvo požičovní, najčastejšie sme vídavali Spaceship, Wicked Campers, Mighty Campers, Maui, Jucy a plno ďalších.
Sputnik bol náš dopravný prostriedok, skriňa, kuchyňa aj spálňa. Akurát kúpeľňa sa už inžinierom z Japonska nevošla. Nemať kúpeľňu a WC nás v istom smere znevýhodňovalo. Na Zélande je množstvo miest, kde môžete prenocovať vo voľnej prírode, ale iba v prípade, že máte vyriešené základné potreby. Zamorovať krajinu svojíme výlučkami nie je povolené, čo je pochopiteľné, normálne a hygienické. Ak na to kašlete, riskujete pokutu aj štyristo novozélandských dolárov.
V Sputniku sa dalo prežiť v každom počasí, dokonca aj v daždi. Dostali sme k nemu prístrešok, čo veľmi pomohlo napríklad pri varení v daždi. Bez prístrešku by sme boli nahratí, keďže na Zélande je počasie premenlivé a v marci nám pršalo naozaj často. Počasie bolo nevyspytateľné. Ale svojím spôsobom to bolo aj veľmi zábavné a osviežujúce, pretože situácia sa neustále menila. Mohli sme sa zobudiť do chladného daždivého rána, keď mal Sputnik také zarosené okná, že sa cez nich nedalo vidieť. A o dve hodiny sme sa už máčali v termálnych prameňoch, s horúcou štyridsaťstupňovou vodou, čo je presne teplota, ktorú sme potrebovali na rozmrazenie. Takýto prameň ma viackrát zachránil na celý deň, bolo mi teplo a vôbec mi nevadilo, že ďalej mrholilo. Ak nebol naporúdzi termálny prameň, zohrievali sme sa ultra horúcimi sprchami v kempoch. Pre istotu ráno aj večer, nikdy sa nedalo odhadnúť, či bude neskôr teplo alebo zima. Lepšie byť vyhriaty a pripravený.
Napriek výstrelkom počasia sme sa na 90% stravovali v našom Sputniku z potravín zo supermarketu. Zvyšných 10% nebola nevyhnutnosť, ale mlsný jazýček. Ochutnať miestne jedlo nakoniec patrí k cestovaniu a spoznávaniu. Variť sme mohli buď pri aute alebo v spoločnej kuchyni v kempingoch. K autu sme dostali varič a komplet kuchynské náčinie. Pod posteľou nám brnčala malinká chladnička, takže nebol problém ani s mäsom alebo mliekom. Často sme využívali barbecue grily, ktorými bola vybavená väčšina kempingov.
V noci sme zložili kuchyňu a prestavili auto na spanie. Spacia plocha bola pohodlná na spanie pre pár, i keď manželskému životu sa tam príliš venovať nedalo. Takisto by som nedoporučila ľuďom, ktorí nemajú potrebu sa k sebe túliť. Napríklad dvom kámošom rovnakého pohlavia. Inak sme dostali hrubú spoločnú perinu, velikánsku plachtu a vankúše. Bolo to pohodlné, vždy sme sa výborne vyspali. Určite to bolo spôsobené aj tým, že sme každý večer odpadli do postele zmorení celodennou aktivitou. Zima nebola a ak bola, zapojili sme prenosný radiátor. K tomu sme potrebovali elektrickú prípojku, začo si niektoré kempingy účtovali extra.
Je mnoho spôsobov cestovania po Zélande, my sme zvolili kompaktné obytné auto a nocovanie v kempingoch. V hľadaní toho správneho kempingu na noc nám veľmi pomohli, čuduj sa svete, moderné technológie. Mobil a miestna SIM-ka s pre-paid programom, ktorá stála cca 20 Eur na mesiac. Dalo nám to slobodu a ušetrilo kopec nervov. Na wifi sa nedalo spoľahnúť,buď išlo alebo nie, alebo vôbec nebolo poruke. Stiahli sme si do mobilu dve aplikácie (Camping NZ a CamperMate) a tešili sme sa z toho, ako moderne a jednoducho cestujeme. Keď sme sa blížili k miestu, kde sme chceli v daný deň prenocovať, našli som si v aplikácii vhodný kemping a dali sa k nemu navigovať. Staromódne papierové mapy tiež neboli na zahodenie, ale skôr nás iba utvrdili v tom, ako sa ľudovo hovorí, kde je sever.
Obidve „appky“ boli v zásade podobné, ale radšej som mala otvorené obe, aby mi nič neušlo. Ťahali sme odtiaľ informácie o kempingoch ako kategória, cena, foto a referencie od iných turistov. Čo sa týka kategórie, kempingy majú rôzne vybavenie. Od jednoduchých, ktoré sú zdarma a sú tam iba vecká a pitná voda až po tie sofistikovanejšie, rodinné s bazénmi, preliezkami pre deti a kúpeľňami ako v štvorhviezdičkovom hoteli. Bývali sme v rôznych kategóriách, pretože sme si to chceli vyskúšať. Všetky sa nám páčili a boli presne fajn na dané miesto,na náladu alebo potreby, ktoré sme mali v danej chvíli. Niekedy nám bola zima a potrebovali sme peknú sprchu a zapojiť radiátor, inokedy sa muselo ísť do najjednoduchšieho a najlacnejšieho kempingu, pretože bol na najvychytenejšom mieste. Napríklad priamo pod Mt. Cook/Aoraki, najvyššou horou Nového Zélandu. Krása.
V aplikácii sme takisto hľadali tipy na zaujímavosti popri ceste. Neprekonateľné výhľady, aktivity, výlety, treky, hocičo, čo by mohlo turistov zaujímať. Zostala som absolútne prekvapená, keď mi na displeji blikla 33%-ná zľava na jeden z Top10 kempingov. Po ponuke som samozrejme ihneď skočila, pomocou aplikácie si ho zarezervovala aj zaplatila. Oplatí sa cestovať aspoň s dvomi platobnými kartami, stále funguje aspoň jedna z nich. Zo skúsenosti z cestovania, kreditky fungujú lepšie, ako debetné karty. Cestovať v marci je dosť veľká výhoda práve v tom, že je menej ľudí, kempy sú voľné a ponúkajú takéto zaujímavé balíčky. Ani atrakcie nie sú prepchaté turistami a aktivity stačí rezervovať deň vopred. Rezervovali sme si takto výlet loďou k Tasmanovmu ľadovcu. Čínski turisti investovali do výletu helikoptérou, my sme sa museli spokojiť s loďkou. Výlet bol trošku predražený, ale aj tak to bolo najlepšia vec, ktorú sme v oblasti Mt. Aoraki urobili.
Nikdy predtým som si nečítala ani nepísala recenzie, až na Zélande som to začala robiť naplno. Veľmi mi to pomáhalo v rozhodovaní a celkom dobre sa z nich dalo vytušiť, o aké miesto sa jedná, kto tam chodí, či je tam čisto a podobne. Venovala som dosť času aj písaniu recenzií, hlavne na miesta, ktoré boli výborné, ale mali málo alebo staré hodnotenia. A hlavne bolo potrebné napísať, ak bolo niečo nanič. Po zopár zlých skúsenostiach sme zistili, že sa im dalo vyhnúť, ak by sme si prečítali recenzie predom. Uzavrela by som to tak, že recenzie robia ľudí a biznisy lepšími.
Okrem aplikácií boli veľmi nápomocné Visitor Information centrá. U nás doma sa im skôr vyhýbam, veď čo by už mohli vedieť, ale na Novom Zélande sa ukázali ako praktickí pomocníci. Naše prvé kroky na novom mieste stále začínali u nich. Vždy sme položili jednoduchú otázku: „Dobrý deň. Budeme tu jeden (dva, tri...) dni, čo nám doporučujete?“. Toto sa ukázalo často ako celkom dobrá stratégia. Buď nás utvrdili v tom, čo sme chceli robiť, alebo nám dali nejaký nový zaujímavý tip. Niektorí vrátili otázku spôsobom, že máme tu všetko, len si povedzte, čo chcete robiť? Netrebalo sa nechať odbiť: „Čo tu máte najlepšie. Prečo sa sem chodí ?“, potom sa už chytili a poradili.
Takýmto spôsobom sme sa dva týždne túlali po severnom aj južnom ostrove. Bez nejakých veľkých príprav na cestu, nemali sme čas študovať a do detailov si všetko plánovať. Mali sme iba základný rámec, prejsť z Aucklandu do Christchurchu za trinásť dní. Cesta sa pred nami pomaly otvárala a krajina nám odhaľovala svoje čarovné miesta, jedinečné a krásne každý deň, kdekoľvek sme prišli. Na Zélande sa asi nedá ísť zle, všade je krásne. Skôr nás stresovalo, čo všetko neuvidíme, pretože nestihneme. Išli sme bez zastavenia a oddychu, každú noc sme kempovali na novom mieste. Za deň sa len ťažko dalo prejsť viac ako 200km, robili sme časté alebo dlhé zastávky pri miestach, ktoré bolo treba vidieť. Takto to tam robili všetci. Nabudúce asi napíšem o tom, čo všetko nám vyrazilo dych. Už sa na to spomínanie teším.
