Sloboda na skútri (6.časť denníka z Lomboku)

Autor: Silvia Tuláková | 15.2.2016 o 8:00 | (upravené 6.9.2016 o 22:12) Karma článku: 3,73 | Prečítané:  565x

12.novembra 2015, Kuta, Lombok Rozmýšľam, kam sa podelo desať dní. Nenapísala som ani slovíčko, ani riadok. Väčšinou, keď som šťastná, nepíšem. Potrebu vypísať sa mávam iba vtedy, keď ma niečo trápi. 

Od Gili Air ma netrápilo vôbec nič. Na Gili Air som preskočila hranicu dvoch týždňov. Čas potrebný na adaptáciu na nové prostredie, krajinu, počasie, ľudí. Vyliezla som z ulity a začala sa rozprávať s ľuďmi. Len tak, z dlhej chvíle. Otočilo sa to vtedy v hosteli na Gili Air, kde nás bolo na izbe šesť kúskov a každý bol veľmi priateľský. Akoby všetci mali dlhú chvíľu a priam sršali po nadviazaní kontaktu. Radu ubytovať sa v hosteli som dostala od Cindy z Holandska. Ďalšia dobrá rada od iného cestovateľa.

Odvtedy stretávam rôzne typy ľudí. Už spomínaný mladý pár audítorov z Holandska (Tom+Cindy), šoféra vysokozdvižného vozíka z Austrálie, pôvodom z Nemecka (Martin), americké a nemecké študentky (Charlotte, Vanessa, Annie), španielsky lesbický pár, inak majiteľky malej reklamnej agentúry (Julie+Mimi), ďalšiu španielku, architektku a surfistku, ktorá sa tu pokúša žiť (Meri), prenajímateľa 150 slnečníkov na Rimini a jeho známeho z hotela, ďalšieho Taliana (Filo + Alex), zlatníka z Londýna s krízou stredného veku (John Parker). Snažila som sa ho nájsť na facebooku, ale s týmto menom je to zabité, je ich asi dvesto. Zoznam dopĺňajú miestne plážové decká, deti mora a inštruktori surfingu: Lalu, Luca, DC a Danker. Témy rozhovorov sa veľmi líšia od toho, čo preberáme bežne doma. Predebatovali sme všeličo. Multikultúrnu americkú spoločnosť a africké enklávy v Minnesote, možnosť vypraviť sa do Austrálie na pracovné víza, krízu v Španielsku a nezamestnanosť mladých ľudí, voľnosť a slobodu, ktorú umožňuje vlastný biznis, aj keď je to len malá reklamná agentúra či  prenájom slnečníkov. Ale hlavnou témou v tomto kúte sveta zostáva surfing.

Prekonala som dvoch démonov. Postavila som sa tvárou v tvár dvom strachom. Nie som žiadna hrdinka, bolo to absolútne prirodzené. Povedala by som, že podmienky boli ideálne a ja som len necúvla. Mohla som, mala som kde, ale nezlomila som sa.

Keď som dorazila na toto miesto (Kuta, južný Lombok), moja prvá cesta smerovala na pláž. A tam prišlo rozčarovanie. Pláž bola široká zopár kilometrov, s bielym pieskom, napriek tomu absolútne nepoužiteľná. Nikto sa tam nesnažil opaľovať, bolo tam špinavo a zúfalý nápad rozprestrieť si osušku som veľmi rýchlo zavrhla. Spomenula som si na Goa v Indii pred viac ako desiatimi rokmi. Vtedy sme sa vycapili v plavkách na pláž, čo spôsobilo nevídaný rozruch v okolí. Veľm rýchlo sa zbehlo publikum pozostávajúce z miestnych mužov, ktorí nevedeli prestať čučať na naše biele telá. Boli som s Gabi z Mexika. 

Bolo mi jasné, že návšteva tejto pláže bola prvá aj posledná. Nebavili ma otravní predavači sarongov a kokosových orechov. Z jedného som sa skoro zgrcala. Nabudúce radšej pivo. Ak som tu chcela zostať, jedinou záchranou bolo naučiť sa jazdiť na skútri. Zdôrazňujem, že na anglickej strane.

Dala som sa do toho a vďaka tejto novej zručnosti som tu už týždeň. Chalan, čo mi chcel silou mocou prenajať skúter sa podujal, že ma naučí na ňom jazdiť. Mala som strach v očiach, neposlúchalo ma to, ale povedala som si, že musím. Keď tu dokážu jazdiť deti, musím to zvládnuť aj ja. Prvý deň som išla dvadsiatkou, stále to so mnou cukalo a trhalo. Druhý deň som išla miestami aj tridsať. Skoro som spadla, veľa nechýbalo a narazila by som do protiidúceho nákladného auta, nevedela som vybrať zatáčky a jazdila som vlnovky namiesto rovnej čiary. Do cesty mi vbehla sliepka, potom dieťa, psov ani nerátam. Urobil na mňa nálet sršeň, poštípal ma pod tričkom na bruchu, nie a nie sa odtiaľ dostať, skoro som zinfarktovala. Ale nespadla som ani raz, na rozdiel od Johna z Londýna. Prvýkrát som ani nevedela, ako otvoriť sedadlo, aby som mohla natankovať. Zalarmovali celú dedinu, pokiaľ došiel chlapík, ktorý vedel po anglicky. Vysvetlila som mu, že neviem, kam sa dáva benzín. Vyslúžila som si povýšenecký pohľad a posmešky, ale povedala som si, že kašlem naňho. Určite nevie šoférovať auto, čo ja napríklad viem a celkom dobre. 

Strach v očiach, celá stŕpnutá, boľavý krk od napätia. A potom sa to začalo uvoľňovať. Každý deň som cítila progres. Včera som už vôbec nevenovala zvýšenú pozornosť tomu, že jazdím. Po prvý krát som si uvedomila, že jazdím celkom prirodzene bez toho, aby som sa tým príliš zaoberala. Zrazu to bolo samozrejmé, hladké, bez strachu a zablokovanej chrbtice. Vyškerená som cedila mušky cez zuby a opätovala pozdravy celým osadám žijúcim popri ceste. Trvalo to šesť dní, pokiaľ som sa dostala do pohody.

Južný Lombok je miesto, aké mám rada. V Kute, kde bývam, sú pekné ubytovania a útulné reštaurácie. Je to tropický raj, ktorému rozmach klope na dvere. Postavilo sa tu letisko a naťahali cesty, po ktorých momentálne jazdí iba zopár mopedov, ako ten môj. Mohla som si spievať, jačať alebo trúbiť, nikoho som tým nerušila. Cesty vedú cez malinké osady a palmové háje, ktoré sa vinú až k malým plážičkám s bielym pieskom a bambusovými lehátkami. Tienisté reštaurácie tu ponúkajú chutné jedlo za euro a pol priamo z hrnca pani domácej. Je až neuveriteľné, v akých podmienkach dokážu tieto ženy variť. Pobrežie je mierne členité, nedá sa jazdiť rýchlo, čo mi vôbec nevadí. Stále je čo obdivovať.

Nie je tu veľa turistov. Jednak je nízka sezóna, čochvíľa začne obdobie dažďov, ale hlavný dôvod spočíva v zatvorení letiska. Pred týždňom vybuchla na ostrove sopka Gunung Rinjani. Bol to iba slabší výbuch, ale sopka odvtedy chrlí popol a prach, ktorý znemožňuje lietadlám bezpečné lietanie.

Ľudoprázdno dáva zvláštny pocit, akoby tu žila iba komunita cudzincov expatriotov. Takých, ktorí tu žijú dlhodobo. Poznám to podľa kľudu v ich tvárach, ležérnosti. Nastalo u nich prirodzené splynutie s uvoľneným tropickým podnebím. Málo tu vídať ten typ turistov, čo sa ponáhľa užívať si dnešný raj, lebo zajtra ich už možno odpravia na letisko a v pondelok do práce. Iba sa rýchlo opaľovať, skočiť do bazénu, jesť, piť a užiť si, čo to dá. Tento dovolenkový stres tu zatiaľ nie je...

Predchádzajúca 5. časť je tu: http://tulakova.blog.sme.sk/c/401546/zabava-zacina-5-cast-dennika-z-bali.html

Nabudúce budem písať o tom, ako som sa učila surfovať. Teším sa na Vás, milí čitatelia. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?