Zábava začína (5.časť denníka z Bali)

Autor: Silvia Tuláková | 11.2.2016 o 8:00 | Karma článku: 4,94 | Prečítané:  686x

2.novembra 2015, pondelok, Gili Trawangan Zmenila som vnútrozemský vzduch za prímorský. Včera som spustila kotvy na Gili Trawangan. Prvý z ostrovov Gili Trawangan, Gili Meno a Gili Air. Sú to tri malinké ostrovy na ceste medzi Bali

a Lombokom, ktoré zažívajú nevídaný rozvoj. Viackrát som sa na internetových fórach a v sprievodcoch dočítala, že patria k atrakciám, ktoré si pri návšteve Indonézie nemožno nechať ujsť. Gili Trawangan je párty destinácia, Gili Meno vyhľadávajú páriky na svadobnej ceste a Gili Air je pre ostatných, ktorý nepatria do uvedených skupín.

Sólo cestovanie je celkom iné, ako cestovanie vo dvojici alebo výlet s partiou. Doposiaľ sa cítim naozaj sama, nie je pre mňa jednoduché byť uvoľnená a správať sa prirodzene. Neustále mám pocit, že sa na mňa niekto pozerá, že si o mne niečo myslí. Nie je jednoduché osloviť ľudí a ak niekto osloví mňa, neviem celkom prirodzene reagovať a radšej sa snažím rýchlo vycúvať z rozhovoru, akoby ma to obťažovalo. Na druhej strane mám množstvo času na rozmýšľanie. Najčastejšie rozmýšľam o tom, čo vidím. Bežne bývam kritická k okoliu a ostatným a teraz ešte viac. Zatiaľ mi z tohto miesta prevláda pocit, že turizmus ho ničí a že táto krajina a títo ľudia platia obrovskú daň za to, že umožnili vstup cudzincov do krajiny v takejto miere. Ak by som tu nebola sama s batohom, nemala by som možnosť vidieť do kuchyne. Nevšimla by som si šialenú dopravu, rieky plné odpadkov a množstvo chudobných ľudí. Bola by som rozjarená v dobrej spoločnosti, ruka hore, ako bandy austrálskej mládeže, ktoré to tu celkom obsadili. Lacný chlast, lacné party, ubytovanie, všetko. Raj na zemi pre niekoho, začínajúce peklo pre iného.

Gili Trawangan mohol byť pred dvadsiatimi tridsiatimi rokmi celkom obyčajný miniatúrny ostrov. V najdlhšej časti má asi len dva kilometre. Potom niekto objavil korálové útesy, ku ktorým sa dá potápať a celý humbuk sa začal. Momentálne tu funguje viac ako desať potápačských škôl. Pýtam sa, načo? Nestačia tri a limitovaný prísun turistov? Práve toľko, koľko tento ostrov dokáže zvládnuť. Na holej lúke sa tu stavajú rezorty. Momentálne je mimo sezóny, sú prázdne a vyzerá to čudne. Napriek tomu mám pocit, že je tu tak akurát ľudí. Neviem si celkom predstaviť, ako to musí vyzerať v hlavnej sezóne. Neviem si predstaviť, že tento mini ostrov zvládne nápor hlavnej sezóny cez Vianoce. Myslím si, že časom to tu začne chátrať a turisti sa presunú inam, aby zničili iné krásne miesto.

Požičala som si pošramotený bicykel a rozhodla sa obkrúžiť celý ostrov. Aj so zástavkami mi to trvalo o čosi menej ako hodinu. Nebolo sa príliš kde zastavovať, pretože som nevidela nič pekné. Zaprášená cesta, odpadky, plasty, všakovaké obaly, plechovky. Alternujúce s exotickými chatkami rezortov, bazénmi a plážovými barmi. Pláže tu nie sú veľmi dobré, pretože vstupu do vody bráni na mnohých miestach koral.

Nikto však na tento ostrov nechodí kvôli plážam a kľudnej exotickej idylke. Toto je party destinácia. Indonézska Ibiza. Svetoví DJs, miešané drinky, drogy a sporo odeté baby. Toto všetko v muslimskom kontexte s muezínom, zvolávajúcim ráno o pol šiestej na modlitbu. Miestne protiklady, stret muslimského a západného sveta a prísna hranica medzi nimi. Nevidela som doposiaľ mnoho kultúrnych interakcií medzi cudzincami a miestnymi. Jediná interakcia je v polohe cudzinec s plnými vačkami peňazí a miestny obyčajný človek, bažiaci ukoristiť si svoj podiel.  

Včera som bola šnorchlovať. Veľmi sa mi to páčilo, pretože som strávila deň v skupine a nie sama. Prišla som na iné myšlienky. Zrazu mi je veselšie. Zoznámila som sa s dvomi holanďanmi. Mladý párik. Zobrali ma na pivo večer. Konečne ma niekto niekam pozval. Musím priznať, že po pive som to tu celé videla inou optikou. Akousi veselšou. Išla by som aj na párty, ale holanďania boli unavení a pripití. Nič nevydržia.

Dostávam sa do miestneho rytmu. Prvý deň na novom mieste je vždy zvláštny. Až druhý deň sa väčšinou začínam cítiť domestikovane a moja nálada sa zlepšuje. Dnes som prišla na to, že sa musím šetriť cez obed, keď je najteplejšie. O dvanástej som zaliezla do tieňa do chatky, dala si šlofíka ako miestni a na pláž som sa vybrala až v podvečer. Hodila som sa do mora a užívala si tú nádheru. Čvachtala som sa dobrú pol hodinku, voda bola teplučká, skoro ako vo vani.

Následne som si to namierila do plážového baru so sedením, čí skôr ležaním, na zemi. Kávička ma prebrala, večera nasýtila a drink povzniesol. Nechala som sa unášať reggae rytmami a takto ponorenej do vankúšov mi bolo príjemne. Miesto dýchalo prímorskou atmosférou, slaný vánok mi strapatil vlasy. Okrem parties má toto miesto ďalšie veľké plus. Nie sú tu žiadne autá. Ostrov je taký malý, že z prístavu do rezortov vozia turistov konské pohony. Romantika.

Teraz sa pomaly chystám spať a teším sa na zajtra a na ďalšie pomalé dni. Stále mi je smutno a cítim sa sama na cestách trošku nesvoja, i keď, pomaly sa to zlepšuje. Začínam stretávať ľudí. 

Odkaz na 4. časť denníka: http://tulakova.blog.sme.sk/c/400878/ubud-writers-readers-festival-a-stretnutie-s-dayakmi-4-cast-dennika-z-bali.html 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Bankrot ľudom nevezme bývanie

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať, vysvetľuje ministerka spravodlivosti.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.


Už ste čítali?