Najviac ma tešia malé objavy, pretože tie mi najviac pomáhajú prežiť na cestách. Veľký lacný supermarket, odvoz motorkou za euro alebo banka, v ktorej neplatím poplatkok za výber z bankomatu. Moje zdroje informácii sú rôzne. Systém pokus-omyl, uši a oči na stopkách, iní ľudia, ktorí akoby mi chodili do cesty presne vtedy, keď ich potrebujem.
Vravím, že miesto je kontroverzné, lebo sa tu tak trošku aj cítim. Je tu všetko a zároveň neviem, do čoho sa mám pustiť tak viac, hlbšie. Chodím po povrchu, lebo všade mi niečo vadí dosť na to, aby ma to nevtiahlo. Vadí mi, že sa tu výstavbou víl pre cudzincov ničí pôvodné prostredie ryžových poli. Vadí mi, že si miestni ľudia nemôžu dovoliť žiť na takej úrovni ako cudzinci a defakto im iba slúžia. Ako kozmetičky a masérky vo wellnessoch, ako čašníci v reštauráciách, chyžné v hoteloch, či ako šoféri v početných taxíkoch. Vadí mi bordel a špina všade mimo rezortov. Je jasné a prebieha tu verejná debata o tom, že toto nie je udržateľný rozvoj a že to nejde správnym smerom.
Aktuálne mesto žije UBUD WRITERS & READERS FESTIVAL, čo je už tá lepšia vec. Zámer podujatia sa dá vytušiť už z názvu. Stretnutie spisovateľov a čitateľov na akomsi festivale kníh. Denne sa konajú krsty nových titulov, workshopy na rozvoj písomného prejavu a sprievodné kultúrne podujatia. Festival sa každoročne opakuje, je najväčší svojho druhu v Indonézii a má široké medzinárodné pokrytie. Sú tu spisovatelia tuším z celej Ázie. Od Japonska, cez Čínu a všetko medzi tým až po Austráliu. Patrí k hlavným kultúrnym podujatiam v Ubude a mnoho ľudí sem chodí iba kvôli tomu.
http://www.ubudwritersfestival.com/
Slovač, čiže ja, využíva v plnej miere sprievodný kultúrny program, ktorý je zadarmo. Inak je vstupné dosť vysoké. Šteklím si chuťové poháriky na kulinárskej šou. Páči sa mi, že nemusím variť, stačí sa prizerať a potom ochutnávať. Indonézska kuchyňa je pre mňa zatiaľ taká exotická, že nemám potrebu ju replikovať v domácich podmienkach. Sú to celkom iné chute, než na aké som zvyknutá. Kedy ja používam v kuchyni citrónovú trávu? Alebo tri druhy zázvoru? Citrónovú bazalku či čerstvé kokosové mlieko? Dnes som napríklad jedla polievku z čerstvého kokosového mlieka počas kulinárskej šou a potom v reštaurácii podobnú polievku a ihneď som vedela, že kokosové mlieko v nej je z konzervy. Bŕŕŕ, celkom iné, nedobré. Asi polovica prezentovaných ingrediencií mi nič nehovorí a nikdy som ich nevidela. Napriek tomu jedlo z nich vonia a chutí božsky.
Večer som sa vybrala na predstavenie kmeňa Dayakov, ľudí z lesa, z Bornea. Doteraz žijú tradičným spôsobom života, hlboko v lesoch, ktoré sú im domovom aj obživou. S civilizáciou ich spája iba rieka a niekoľkodňová plavba po nej. Cítia hlboký smútok nad stratou svojho prirodzeného domova, lesa, ktorý padá za obeť ťažbe dreva a kácaniu pralesa s cieľom získať priestor na výsadbu plantáži palmy olejnej, z ktorej sa získava palmový olej. Celosvetový dopyt po tejto surovine a bezohľadný prístup korporácií ničí kultúry staré milióny rokov.
Prišli na tento festival a tanec, ktorý ukazujú, je tancom za ich les, za ich bohov, za zachovanie ich kultúrneho dedičstva. Držím im palce a tisnú sa mi slzy do očí. Chcela by som vidieť Borneo predtým, ako ho niekto celé skáca.
Dayakovia sú pôvodní obyvatelia Bornea, žijú v časti nazývanej Kalimantan. Do čiernej kroniky sa v minulosti zapísali ľudožrútstvom, ale to im už našťastie zakázali. Títo vyzerali dosť neškodne a veľmi priateľsky. Bolo to moje prvé stretnutie v živote s kmeňovými ľuďmi, starou pôvodnu kultúrou. Krásne a smutné zároveň. Skôr či neskôr skončia v rezervácii asi aj oni.
Odkaz na predchádzajúcu, 3.časť denníka z Bali
http://tulakova.blog.sme.sk/c/400091/splynutie-s-miestnym-koloritom-3-cast-dennika-z-bali.html
